Hospodárstvo Slovenskej republiky na kolesách - prasiatka cestujúce niekam na jatky do zahraničia, sklenené tabule opreté do áčka, posteľ priviazaná na streche žiguláku. Autá od výmyslu sveta, od Wartburgov po Audi A6, od firemných bielych Fabií cez garážované s láskou vyleštené stopäťky až po zatemnené Passaty či na modro podsvietené Golfy. Eintopf zmes všetkých druhov, štýlov, pováh, vlastností, jazdných schopností a možností, skúseností, nervozity, agresivity, pohody. Niet divu, že sa v pondelok ráno pri odbočke na Senec takmer s 95 percentnou úspešnosťou vyskytujú veci, ktoré šoférov nútia správať sa - absurdne.
Séria viacerých skupiniek nabúraných áut, poskladaných ako lego jeden do druhého, samozrejme, vytvorí nekonečnú kolónu. Každý je nervózny, telefóny priklincované k uchu. Niekto rozbaľuje raňajky, tamtomu vyvrela voda. Všeobecné napätie rastie tým viac, že nedovidieť na koniec kolóny, nieto jej príčinu. V takýchto situáciách sa zázračne vždy objavia isté osoby, ktoré si myslia, že dokážu viac. Pretože nikomu z nás nenapadol taký jednoduchý, priam primitívny nápad - predbehnúť sa cez odstavný pruh. Štipka zdravej drzosti, brilantného ducha, oprávneného sebavedomia - a blikačky.
Keď sa nás takto pokúšal ocikať asi šiesty chytrák, kamionistu pred nami to prestalo baviť a vybočil doprava, čím zahatil odstavný pruh. Chlap v odstavnom pruhu neváhal a hneď sa šupol do medzery za kamiónom. Tým samozrejme, obmedzil toho za ním, ten musel dupnúť na brzdy, mal veľmi blízko k ďalšej havárke. Chytrák mal však hnačku a chcel sa predrať cez vzniknutú medzeru. Kamionista ale zatočil naspäť. Chytráka pochytil amok a vystúpil, čo nebol najlepší nápad. Kamionista mu šiel naproti. Hneď na úvod schytal chytrák facku, ani sa nestihol predstaviť. To nečakal, trochu ho to schladilo, a začal rozhadzovať rukami. Na to vystúpil chlapík, čo bol za kamiónom. Ani sa ho nepýtal na príčiny jeho črevnej choroby a uštedril mu druhú. Nebolo čo riešiť, kamionista i zablokovaný nasadli a pohli sa s kolónou.
Vchádzam do Bratislavy, križovatka pri Kuchajde, červená. Už z diaľky vidím na koľajniciach električky postávajúceho mladého človeka. Chodil po koľajniciach od dverí k dverám a čosi šoférom ponúkal. Prišiel ku mne a podával mi pero so zastrčeným lístkom. „Nie, ďakujem,“ naznačujem cez okno. Jasné, si nemý, hluchý, ale keď zatrúbim, otočíš sa. Zrazu vidím, ako sa otočil a krížom cez celú križovatku sa začal „rozprávať“ rukami s druhým takým na opačnej strane. O chvíľu naskočí zelená, treba rýchlo zbierať perá naspäť. Tri autá predo mnou a z okienok sa vynorili tri dvadsaťkorunáčky. Perá ostali v priehradkách.
Zaujímavé, koľko prejavov ľudskosti človek zažije za volantom. Ľudskosti, pretože všetko, čo pochádza z človeka, je ľudské...
dvorakova.blog.sme.sk
Autor: Dana Dvořáková
