Znela stroho ako smrť: Michelangelo Antonioni zomrel v Ríme vo veku 94 rokov.
„Pán Antonioni má stále živé oko, ktoré si spokojne trénuje na malebných krajinách a nádherných herečkách. Tak načo sa sťažovať? Ako starý majster si možno zaslúži právo byť trošku hriešnym starým mužom.“
Takto zhodnotil denník New York Times posledný Antonioniho film z roku 2004, šteklivú filmovú poviedku, ktorou prispel do trilógie Eros. Čo mysleli tým hriešnym? Znudený párik v poviedke z Erosa si starosti s oblečením nerobí, a keď do jeho zvláštnych rozhovorov vcvála žena na koni, partneri sa tvária, akoby práve na ňu čakali.
Oneskorený štart
Klasik talianskej kinematografie nakrútil tento film ako 92–ročný. Nie je to trochu neskoro? V prípade Antonioniho je to skôr logické, ako neskoré. Nielen preto, že novinárom často opakoval obľúbenú životnú vetu: „Robiť film znamená pre mňa žiť.“
Štart na ceste režiséra hraných filmov mal trochu posunutý – svoj hraný režijný debut Kronika jednej lásky nakrútil až ako 38-ročný. Predtým sa venoval dokumentárnym filmom a bol asistentom Marcela Carného.
Akoby sa v ňom počas dovtedajšieho života kumulovali filmové nápady, ktoré potom v 60. rokoch v podobe pokladov svetovej kinematografie začal chrliť jeden za druhým. Najskôr ho preslávila „tetralógia citov“: Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie, Červená pustatina, potom prišiel prvý po anglicky hovorený film, triler Zväčšenina a po ňom ďalšia úspešná snímka Zabriskie Point z éry flower-power.
Zväčšenina spôsobila riadny rozruch – nazrel do sveta fotografa, do ošiaľu módy, ktorý vládol v Londýne v roku 1966, do životného štýlu vyskladaného z drogového opojenia a nezáväzných sexuálnych dobrodružstiev. V tomto prostredí vystaval napätie vraždy, ktorej páchateľ sa nehľadá podľa odtlačkov prstov na tele obete, ale podľa fotografie. Presnejšie, podľa jej zväčšeniny.
Viera, že na fotografii bola zvečnená vražda, roztočí obsesiu v tmavej komore. Detail je stále viac a viac zväčšovaný, ostrosť sa rozpadá, až napokon pri tej najväčšej zväčšenine nerozoznať už takmer nič.
Antonionimu viac než o odhalenie vraha išlo o to, aby podnietil úvahy, ako nebezpečne a nekonečne sa dá balansovať na hrane zdania a reality. Téma bola vzrušujúca, obsadenie dokonalé. David Hemmings si zahral módneho fotografa, ktorý si žije a užíva „swingujúci“ Londýn rýchlym tempom, Vanessa Redgrave záhadnú ženu a Jane Birkin jednu z modeliek.
Panenský a precízny
„Nútil som sa do toho, aby som film nepreintelektualizoval. Herec musí prísť na nakrúcanie v stave panenskosti a ja tam tiež musím prísť v stave mentálnej panenskosti,“ tvrdil. Za film získal v roku 1967 Zlatú palmu v Cannes a tiež bol nominovaný na Oscara.
Michelangelo Antonioni v roku 1985 utrpel mozgovú mŕtvicu. Bol paralyzovaný, ťažko komunikoval a producenti s ním mali strach spolupracovať. Poslal list Wimovi Wendersovi, v ktorom ho požiadal, či by mu nepomohol ako spolurežisér, ako akýsi garant.
„Miloval som jeho filmy už na škole a mal som k nemu úctu ako k majstrovi,“ spomínal si Wim Wenders na začiatok ich spolupráce, ktorej výsledkom bol film Za mrakmi.
„Bol precízny a vedel skvelo pracovať so ženami,“ hovorí Wenders. Princíp oneskorenosti zafungoval znova – po tejto snímke získal Oscara za celoživotné dielo.
Scény z filmu Zväčšenina
Antonioni v spomienkach Jakubiska
So svojím režisérskym kolegom sa dobre poznal aj Juraj Jakubisko. „Stretávali sme sa na festivaloch, dokonca prednášal aj na pražskej FAMU. Veľmi sme si rozumeli. Bol to krásny, vznešený muž s vyhraneným a presným cítením. Mal blízko k náboženstvu a filozofii, i keď to na jeho filmoch nebolo vidieť. Medzi jeho záľuby patrilo fotografovanie. V časoch najväčšej slávy vystavoval v Benátkach fotografie. Z negatívu vybral malý kúsok, napríklad zrnko, a to zväčšil do absurdných rozmerov – jeho abstraktná hra s farebnosťou sa približovala k maliarstvu.“
Jakubisko Antonioniho stretol aj v čase, keď bol taliansky režisér ochrnutý. „Celý náš rozhovor spočíval len v kývaní hlavou, podaní ruky a hlbokom pohľade do očí,“ vraví Jakubisko.
Antonioni bol jeho vzorom, pod jeho dojmom nakrútil debutový film Kristove roky. Po jeho a Bergmanovom odchode vraj zostane prázdno: „Všetci sme si mysleli, že príde nejaký mesiáš. Neprišiel. Alebo prišiel, ale má inú podobu, ako si naša generácia predstavovala. Čakali sme človeka, ktorého prácu budeme môcť obdivovať, čo všetko zachráni. V Európe sa už nikto taký nenarodil, čo by sa tak výrazne presadil, prekonával úspechy svojich predchodcov a privádzal do úžasu masy divákov. To, čo vytvorili títo páni, odchádza s nimi do hrobu a je to nenahraditeľné.“
(hab)
Dobový plagát k jeho najslávnejšiemu filmu.
FOTO – MILAN GRYGAR
