Každý z nás používa slovo gýč, ale ak máme definovať, čo to gýč je, začína sa problém. Slovníková definícia znie, že je to "naoko ľúbivé, ale z umeleckého hľadiska bezcenné dielo; nevkusný, paumelecký výtvor". Iná definícia dodáva, že gýč (napríklad v literatúre, hudbe, filme) je pseudoumelecký brak, ktorého úlohou je vyvolávať lacné emócie. Ale: medzi gýče sa radia aj rôzne veci, ktoré sa vôbec netvária ako umenie. Kde je hranica medzi gýčom a insitným umením? A čo sú to vlastne lacné emócie? Veď poznáme toľko "dojákov", ktoré sú zároveň kvalitnými filmami či románmi. Poznáme množstvo skvelých gýčov. Kde je teda sever?Možno je lepšie prestať si lámať hlavu a navštíviť Múzeum gýča v Kremnici, ktoré je vraj aj vo svete originálom. Riaditeľ múzea Roman Vykysalý, kremnický herec známeho Kremnického divadla v podzemí a spoluzakladateľ festivalu Kremnické gagy, je síce známy recesista a vtipkár, ale múzeum je úplne seriózna registrovaná inštitúcia umiestnená v budove mestského úradu.
Pán riaditeľ dobehol rovno zo svojej kováčskej dielne (mimo divadelnej sezóny sa venuje svojej pôvodnej profesii umeleckého kováča). "Ktorý je môj najobľúbenejší exponát? Všetky ľúbim! Sú ako moje deti!" a hrnie sa k plastovým figúrkam sediacim na záchodovej mise. Sú na baterky, pri stlačení gombíka sa začnú tanečne pohybovať (teda hornou časťou tela) a pri hudbe vydávajú patričné zvuky. Žartovné.
Škaredé a pekné gýče
Je to úžasný, bizarný svet ako z bláznivého videoklipu. Vlastne nie, jeden exponát je vyslovene odporný. Kovový stolový zapaľovač v tvare newyorských dvojičiek. Do jednej je zapichnuté lietadlo. V popredí je bin Ládin so zdvihnutým ukazovákom. Pri zapálení z ukazováka skočí iskra a z budovy vzbĺkne oheň. Zapaľovať si cigaretu na ľudskom nešťastí je teda riadna sila. "Toto je výnimka spomedzi niekoľkých stoviek našich exponátov a jediný exponát, ktorý mi je odporný. Gýč totiž má byť neagresívny," hovorí riaditeľ.
Musí byť, lebo jeho poslaním je vyvolávať pozitívne emócie. Poznáme množstvo teórií, čo všetko je dnes gýč, ale isté je zatiaľ iba to, ako gýč vznikol. Keď feudalizmus vystriedal kapitalizmus, vznikla stredná trieda, ktorá sa chcela obklopiť krásnymi vecami ako kedysi feudáli alebo najbohatší kapitalisti, ale nemala na to, tak si domov nanosila viac či menej zlé napodobeniny sôch, figúrok, obrazov, nábytku. Ajhľa, gýč v základnej definícii. Čistokrvnými potomkami takýchto diel sú sklené slony, jelene či labute, známe zo sekretárov starých mám. Áno, v múzeu pocítime aj nostalgiu. Veď takéhoto slona mala aj moja nebohá babička!
Kráľ je nahý
"Videl som kedysi televízny dokument o gýči. Ľudí sa pýtali, či majú doma nejaké gýče a oni, samozrejme, zatĺkali, že nie a tak, a potom išli s kamerou k nim a nebolo to celkom tak. Aj tu občas deti zakričia - aha, mama, veď toto máme doma - a rodičia sú celí červení," hovorí Roman Vykysalý. "Ale za gýče sa podľa mňa netreba hanbiť. Aj ja ich mám doma veľa. Sme predsa normálna rodina." Najlepšie vraj je, že niekedy muzeálne exponáty pribudnú akoby samy od seba, ľudia ich tam dávajú potajomky, aby náhodou nevyvolali podozrenie, že by niečo také mohli mať doma. Napríklad hodinky z plastových drahokamov. Sú aj prípady, že tu skončili svadobné dary, a to už dva dni po svadbe.
Ľudoví majstri
Roman Vykysalý je láskavý k ľudovej tvorivosti - chemlonovým dečkám, poľovníckym výjavom, soškám a iným výrobkom domácich majstrov, napríklad aj k topexponátu - háčkovaným klinčekom. Už oveľa prísnejšie pozerá na vypchatého lišiaka s batohom na chrbte, fajkou, špacírkou a puškou. Pôvodne mu z batoha trčala aj vypchatá hlava kačice. "Jeho autor už zomrel. Doma mal obrovské množstvo objednávok. Ľudia to naozaj chceli! Je to dosť hrozné, takto zneuctiť úbohé zviera, ale čo už, je to náš lišiačik. My ho tu máme radi."
Čo najmenej užitočné
Fľaša likéru s dvojitou stenou, zdola sa dá kľúčikom natiahnuť aj tanečnica, čo tancuje za zvukov hudby. Ktovie, aký to má význam. Alebo hracia skrinka na šperky v tvare srdca, ktoré múzeu venovala Iveta Radičová - na okrúhlu plôšku sa dá položiť kovová baletka, ktorá sa pomocou magnetu rovno pred zrkadielkom vrtí, opäť za zvukov zvonkohry. "Podľa mňa by malo do definície gýča patriť aj to, že by mal byť čo najneužitočnejší," hovorí Roman Vykysalý a okrem iných exponátov to potvrdzuje aj servis - fľaška a poháriky v tvare rýb, z ktorých sa dá piť len s veľkými problémami. To isté platí o príšernej fľaši, suveníru zo Záhrebu s navešanými pohárikmi, kombinácia červeného plastu a akoby stromovej kôry. "Keby som bol maliar, do tohto by som si ani štetec nenamočil," krčí nosom pán riaditeľ.
Top
Vrcholných exponátov je niekoľko, ale jeden z nich je najlepší, najkrajší, najdrahší. "Kúpil ho za vlastné môj syn v Thajsku a priviezol ho takým spôsobom, že tam musel nechať iné veci, aby dodržal maximálnu hmotnosť batožiny," hovorí Roman Vykysalý.
Je to čosi slovom neopísateľné, obrazom netlmočiteľné, možno kamera by to zvládla, ale ani tá nevie nakrúcať v troch dimenziách. Veľmi škaredé, ale impozantné hodiny majú presvietený obdĺžnikový otvor, kde sa na fóliách umiestnených v rôznych vzdialenostiach krútia dominanty svetových miest, lietajúce stroje od dvojplošníkov až po stíhačky, rôzne vtáky, lode plachtové aj motorové a, samozrejme, aj ryby. Úžasná mechanická dioráma s jasným, sebavedomým svetlom. A človek si hneď spomenie na každoročné topgýče, Vianoce, Veľkú noc, to, čo z nich urobila naša kultúra, ktorej je predsa gýč blízky. Importovaný sviatok Valentín prišiel do veľmi pohostinného prostredia.
Gýč je najlepší dnu
"Je neuveriteľné, koľko energie vynakladajú zruční a často aj talentovaní ľudia do takýchto vecí, keď by mohli byť aj užitočnejší," dumá Roman Vykysalý nad svojimi exponátmi, ktoré má tak rád. "Ale úlohou gýča nie je spoločenská užitočnosť, ten má len tešiť. Na gýči je najlepšie to, že zostáva za dverami bytov, domov, tohto múzea. Oveľa horšie je, keď sú gýčovité domy, stavby, pred tým sa nedá ujsť, a dnes ich je viac ako dosť. A najsmiešnejšie je, keď sa gýčovo správajú ľudia. Lebo snobizmus - to je vlastne gýčový spôsob života. Tieto srandičky v múzeu sú väčšinou milé, ale gýčoví ľudia už menej."
Na spiatočnej ceste stojíme pri Hliníku nad Hronom. Sú tu dve miesta, kde sa dajú kúpiť trpaslíci všetkých veľkostí, rôzne bizarné zvieratá, ba aj asi Spiderman vo veľmi nadživotnej veľkosti. Vraj už ktosi kúpil aj takého. "Trpaslík nie je gýč, lebo sa nikdy netváril na nič iné, len na to, čo je," spomínam si na slová Romana Vykysalého. "A trpaslík sa nikdy nestane obrom, ani keď vylezie na kopec."
Múzeum gýča bude otvorené aj v rámci festivalu Kremnické gagy 23. 26. augusta
