Bratislava 9. augusta (TASR) - Slovenský spisovateľ, prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista, kultúrny a politický činiteľ, národný umelec Vladimír Mináč by sa v piatok dožil 85 rokov.
Narodil sa 10. augusta 1922 v Klenovci. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu.
V rokoch 1945-74 bol redaktorom, vedúcim scenáristického oddelenia Československého štátneho filmu, šéfredaktorom Kultúrneho života a Slovenských pohľadov. Do roku 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V rokoch 1974-90 bol predsedom Matice slovenskej a nakoniec dva roky (1990-92) poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ.
Do literatúry vstúpil hneď po absolvovaní ťažkej ľudskej skúšky v SNP a vo fašistických koncentračných táboroch. Jeho prvé knihy sa vyznačovali dokumentárnosťou, ale aj vyrovnávaním sa s vojnovou skutočnosťou a jeho literárne postavy po povstaleckej aktivite smerujú k budovaniu novej spoločnosti a jej zobrazovaniu. Po vojne sa stáva zástancom socialistických myšlienok, ale v dielach zobrazujúcich vtedajšiu spoločnosť zohrávajú závažnú úlohu kritické prvky.
Ako prozaik začínal koncom 40. rokov. Do literatúry knižne vstúpil románom Smrť chodí po horách, ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej, ale i národnej skúsenosti v protifašistickom zápase. Nasledujú romány Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951), zbierka poviedok Na rozhraní (1954). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), považovanej za vrchol jeho prozaického úsilia zobrazil život slovenskej spoločnosti v tragických vojnových rokoch, počas SNP a v prvých rokoch po vojne.
Zložitosť reálnej skutočnosti koncom 50. rokov, odhalenie negatívnych stránok života socialistickej spoločnosti umelecky vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962) a ďalšou poviedkovou knihou Záznamy (1963), ako aj v satirickom románe Výrobca šťastia (1964), ktorými kritizuje hlavne malomeštiactvo.
Z filmovej tvorby treba spomenúť niektoré jeho najznámejšie filmové námety a scenáre: Boj sa končí zajtra, Pole neorané, Žena z vrchov a Kapitán Dabač.
Svoje tvorivé sily Vladimír Mináč potom sústredil na tvorbu esejistickú. Napísal mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Esej Tu žije národ (1965) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Takto formulovaná otázka ho priviedla k hlbším filozofickým sondám do našej národnej histórie. Tak vznikli eseje Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory J.M. Hurbana (1974). Súbor kratších esejí o významných literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986).
Mináč sa vždy vyslovoval o skutočnosti a to aj vtedy, keď ju zobrazoval v príbehu a vždy ju priamo hodnotil. Korene tohto sklonu boli v jeho aktívnom postoji k životu. Veril v zmenu skutočnosti pomocou slova, literatúry.
Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v časoch politického zlomu v roku 1989 a po ňom, keď sa púšťal do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila táto spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Jeho posledné esejistické a kultúrnopolitické knihy vydané po roku 1992 - Sub tegmine, Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam, Slováci a Hovory M. - hovoria o tomto období a novembrovej revolúcii, ku ktorej zaujal odmietavé stanovisko. Vyjadroval sa aj k problematike životného štýlu, filozofii konzumnej spoločnosti, formovaniu slovenskej štátnosti po rozdelení Československej republiky.
Bol členom redakčných rád Encyklopédie Slovenska, Slovenského biografického slovníka a i.
V roku 1975 mu udelili titul národný umelec a je držiteľom ceny Ľudovíta Štúra za rok 1995.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.
