„Ta temnota za očima... jaká úžasná věc. Dáva vám vaši... jsoucnost." Hneď na úvod, knihy Terryho Pratchetta začali už dávnejšie vychádzať v slovenčine. Lenže prečo prestať čítať čosi, čo je nenapodobiteľné?
Takými sú preklady dnes už legendy českej i slovenskej literárnej fantastiky, Jana Kantůrka. V tomto je autor recenzie azda tradicionalista. Ak si totiž zvyknete na český preklad, je ťažké prísť na chuť slovenskému. Najmä, ak sa českému ťažko vyrovná. Čo je rovnako prípad kníh J.R.R. Tolkiena.
Preto vonkoncom neprekvapia skoro fanatické reakcie priaznivcov takejto literatúry. I keď, tí sú schopní fanaticky reagovať na všeličo.
"Pokud byste to totiž vzali za špatný konec, mohli jste se během jediného týdne dostat od nevědomosti k ošklivému pochechtávání..."
Tonička Bolavá je mladá učnica čarodejníctva. Má trinásť rokov a jej deň pozostáva predovšetkým z ustavičného upratovania, leštenia a napomínania malých, pre nedostatok lepších pomenovaní, škriatkov, ktorí sú však modrí, nosia kilty, meče veľké ako oni sami a ich prirodzené psychické rozpoloženie je bojový berserk.
Jedného dňa si však proti všetkým konvenciám zatancuje so Zimodějom, pánom zimy a víchric, pri ktorých tuhne krv a omŕzajú prsty. To v tom lepšom prípade. Lenže nebola by to Tonička a nebol by to Pratchett, keby dobro a niekedy i sympatické zlo nakoniec nezvíťazilo.
Pretože knihy zo série Discworld sú v podstate rozprávky. Ale skôr pre dospelejších, ktorí sa radi bavia s vkusom. Preto v knihe stretnete známe postavy ako Bábi Zlopočasná, Smrt či stařenka Oggová.
Práve absurdné postavy a správanie pre žáner fantasy netypické sú charakteristické prvky Pratchettových kníh. Tak je to aj v prípade Zimoděja. Ak sa však Pratchettove knihy dajú čítať každá zvlášť, až ako znalci tohto pofidérneho sveta putujúceho na pancieri veľkej korytnačky zachytíte všetko, čo autor do svojich kníh prepašováva. Knihy síce priamo nenadväzujú, no odvolávajú sa na seba. Ak ste teda znalci, je to iné čítanie. V mnohom lepšie, i keď neskôr každopádne chýba ten prvotný úžas.
Ak knihy Douglasa Adamsa môžeme považovať za space grotesky, Pratchettovu Discworld (Zeměplochu, Plochozem) Terryho Pratchetta môžeme pokojne považovať za grotesku fantasy.
Autor si však nestrieľa len z konvencií žánru, vtipne komentuje i súčasný svet a často si vypožičiava či parafrázuje klasické príbehy. Pritom i filozoficky podkuto. Lebo nepíše fantasy preto, že na viac nemá, naopak, píše fantasy, pretože ho to baví.
A vtedy to baví aj čitateľa. "Lidé milujou přiběhy, protože jakmile se jednou promění něco v příběh, může se příběh změnit."
Terry Pratchett: Zimoděj.
Preklad: Jan Kantůrek.
Ilustrácie: Paul Kidby.
Vydal Talpress. Praha 2007.
