Básne poetov skúpych na slovo vraj zväčša za veľa nestoja. Nová kniha Ruda Juroleka svedčí o opaku.
„Poéziu sú schopné vyrobiť / primitívne chemické procesy./ Táto báseň má v sebe / dve deci červeného vína.“ Rovnako táto recenzia. Ak platí staré známe In vino veritas, potom pred čitateľom Rudolf Jurolek so svojou najnovšou knihou obstál.
Úvodné štvorveršie z ôsmej básne zbierky Život je možný, ktorá vyšla ako tretí zošit edície Veršeonline, je však tak trochu polopravda. Na dobrú poéziu len chémia nestačí.
Vravím si spolu s autorom, „že som / slabý a premôže ma už krátky / pohľad do oka uštvaného koňa“. O to viac báseň, ktorá vyčísli hodnotu ľudskej myšlienky tým, že pre ňu nemá číslo.
Také sú básne Ruda Juroleka. Krátke, ale silné. Aj keď ich je v knihe len osemnásť, človek má pri poslednej strane pocit, že prečítal súborné dielo. Jaroslav Seifert raz opovážlivo zadefinoval poéziu ako „krásu oblečenú do slov a slová oblečené do krásy“.
Pre Jurolekove skromné verše to platí naopak. Krása vyzlečená zo slov a slová vyzlečené z krásy. Literárna nahota taká jednoduchá, až je nádherná.
Napriek tomu, že kniha má naozaj len pár strán, číta sa dlho. Každá báseň rozvíri v duši čitateľa niekoľkoročný prach sentimentu, ktorým mal zanesené chodníčky k zabudnutým komnatám svojho najintímnejšieho vnútra. A ďalšia báseň sa nedá začať čítať skôr, kým sa to v duši znovu neusadí.
Ako je možné, že to napriek takmer nulovej formálnej kvalite svojich básní Jurolek dokáže? Odpovedá na to sám autor v jednej z nich: „Evolúcia na mňa zabudla: / Ešte vo mne zostali zreteľné zvyšky raja.“ A duša básnika. Pochybujúca a úprimná. Nijaký pátos, nijaké literárne preteky v tom, koľko významov dokáže uniesť jedna nepodarená metafora.
Zbierku Život je možný by mali povinne čítať všetci poeti, ktorí rýmujú nerýmovateľné a nevedia sa preveršovať k poslednej bodke.
Recenziu sú schopné vyrobiť primitívne túžby literárnych kritikov, ktorí si chcú dokázať, že aj keď v živote nenapíšu báseň, rozumejú jej. Niekedy však stačia dve deci vína, aby človek pochopil, že dobrej poézii netreba rozumieť. Stačí ju precítiť.
Preto sa Jurolek nemusí pýtať: „Zostane po mne / nezabudnuteľná báseň?“
Rudolf Jurolek: Život je možný.
Prešov, Slniečkovo 2006/2007.
