Prozaická tvorba Jeana Giona je paradoxne spojená aj so slovenskou literatúrou, čo treba spomenúť najmä teraz, keď mu vyšiel preklad prózy Muž, ktorý sadil stromy (Artfórum, preklad Blahoslav Hečko, ilustrácie Ľuboslav Paľo, Bratislava 2007).
Tento francúzsky prozaik (1895 - 1970) označovaný za regionalistu a naturistu, bol totiž až do takej miery vzorom pre nášho Dobroslava Chrobáka, že kritik Jozef Felix ho v známej štúdii o „anjelských zemiach“ z roku 1938 označil za Gionovho plagiátora, čo podrobne dokazoval na Chrobákových poviedkach. Vtedy to bol aj zlomový bod kritických polemík o smerovaní najmä slovenskej lyrizovanej prózy, ako sa jej tendencie vtedy označovali. Dokonca Margita Figuli zdôrazňovala, že Giona nemožno pokladať za otca slovenskej lyrizovanej prózy.
Hoci ide už o históriu, toto vydanie Giona znovu a naliehavo pripomenulo, že problém naturizmu v próze je stále aktuálny. Gionova prózička, pre ktorú sa ťažko hľadá žánrové označenie, lebo aj rozsahom pripomína skôr reportáž alebo fejtón než umelecký útvar, zachytáva spomienku na alpský výlet.
Giono sa dôkladne zameral na opis nehostinnej krajiny, v ktorej nájde pastiera oviec. Ten ho na pár dní prichýli v kamennom hrade. Autorov hostiteľ, mlčanlivý čudák, vyvolá v spisovateľovi údiv. Na stole triedi žalude a ráno si namiesto pastierskej palice berie železnú tyč a žalude vo vedre s vodou.
Návštevník sa dozvie, že tento čudák tri roky sadí duby a zatiaľ ich zasadil stotisíc, hoci mu pôda nepatrí. Ale bolo mu jedno, kto je majiteľ, lebo v samotárovi Elzéardovi sa prebudila túžba a zistil, že „človek sa môže prejavovať práve tak stvoriteľsky ako Boh, a to aj v iných oblastiach, nielen v ničení.“ Takéto krédo je skôr inštinktívne ako uvedomované a Giono z postavy neurobil ani predchodcov ochrany prírody. Ale predsa len ju obdaril akýmsi prírodným sebazáchovným pudom, ktorý ho po manželkinej a synovej smrti udržiava pri živote a dáva mu zmysel. V Elzéardovi stelesnil svoju filozofiu prírodného človeka, ktorého „plodivé a rodivé sily“, aby som použil charakteristiku F. X. Šaldu, sa dostávajú do protikladu s realitou: medzitým totiž vypukla prvá svetová vojna. Po nej sú zo stromov lesíky a v starých vyschnutých jarkoch počuť žblnkot vody. Giono na konci knižky uvádza aj to, že jeho hrdina „zomrel pokojne roku 1947“, teda navodzuje predstavu, že šlo o skutočnú postavu.
Giono v tejto nenáročnej próze vzdáva hold svojmu nenápadnému hrdinovi, vďaka ktorému sa z púšte stala „zasľúbená zem“, a preto „ľudský údel – neprotiveň všetkému – je hoden obdivu“. Autentické dielko bez najmenšieho náznaku pátosu si našlo cestu k nám práve v čase, keď je otázka lesov na dennom poriadku. Vo výtvarne zaujímavo riešenej knižočke len z neznámych príčin chýba paginácia.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
