Kozmický priestor sa v priemere blíži vákuu. No predsa sú v ňom veľké oblasti ešte podstatne prázdnejšie ako iné. Americkí astronómovia teraz objavili zďaleka najväčšiu.
Nachádza sa v súhvezdí Eridanus vo vzdialenosti 6 až 10 miliárd svetelných rokov od nás (1 svetelný rok = 9,46 bilióna kilometrov). Má úctyhodný priemer takmer 1 miliardu svetelných rokov. Neobsahuje nijakú bežnú hmotu v podobe hviezd, galaxií a medzihviezdneho plynu či prachu, ani záhadnú „tmavú hmotu", ktorá nesvieti v nijakom žiarení a o jej prítomnosti vedci vedia iba vďaka tomu, že gravitačne ovplyvňuje pohyb blízkych telies.
Najväčšia prázdnota...
Astronómovia označujú oblasti so zjavne hlboko podpriemerným obsahom hmoty ako prázdnoty (voids). Vo vesmíre ich je známy celý rad. „No dosiaľ nik neodhalil takú veľkú - ba vlastne to ani nik neočakával", uvádza vedúci objaviteľského tímu. Čím majú prázdnoty väčšie rozmery, tým je ich vo vesmíre menej, zároveň ani počítačové simulácie vývoja štruktúry vesmíru nenaznačili vznik ničoho podobného.
Objav umožnili pozorovania v pásme rádiového žiarenia zo Zeme anténnou sústavou VLA (Very Large Array) Národného rádioastronomického observatória v Novom Mexiku (USA) a z kozmického priestoru satelitom WMAP.
Práve údaje z WMAP odhalili v roku 2004 v oblasti súhvezdia Eridanus akúsi „chladnú škrvnu" s o čosi nižšou teplotou zvyškového mikrovlnného žiarenia vesmírneho pozadia - pozostatku po veľkom tresku, ktoré má priemerné teplotu 2,73 kelvina čiže menej ako mínus 270 stupňov Celzia. Prieskum tejto oblasti pomocou VLA neodhalil nijaké rádiogalaxie.
GRAFIKA - Vpravo je zvyškové mikrovlnné žiarenie vesmírneho pozadia, ktoré vzniklo krátko po veľkom tresku, pričom drobné nepravidelnosti jeho teploty, znázornené rozdielnymi farbami (čím modrejší tón, tým nižšia teplota) sú dôsledkami prvotných fluktuácií v skorom vesmírie. Žiarenie sa šíri vesmírom (doľava), ktorý vypĺňa pavučina galaxií, ich kôp a superkôp, ako aj prázdnot, čo všetko mierne ovplyvňuje jeho teplotu. Novoobjavená najväčšia prázdnota je znázornená v strede ilustrácie. Satelit WMAP (vľavo hore) ju vidí ako chladnú škvrnu vo zvyškovom žiarení, anténna sústava VLA (vľavo dolu) ako oblasť s výrazným deficitom rádiogalaxií. Fotomontáž: Bill Saxton, NRAO/AUI/NSF, NASA
Vľavo pohľad satelitu WMAP (vo výreze) na oblasť zvyškového žiarenia s najväčšou prázdnotou (v krúžku), farebné rozdiely (modrá opäť zodpovedá najnižšej teplote) indikujú veľmi merne zmeny teploty tohto žiarenia na úrovni stotisícin okolo priemernej teploty 2,73 kelvina. Vpravo pohľad VLA (vo výreze) na tú istú oblasť, modrá indikuje pokles súhrnného žiarenia rádiogalaxií z tohto smeru o približne 20 percent pod priemernú hodnotu. Fotomontáž: Lawrence Rudnick et al., NRAO/AU/NSF, NASA
..a najväčšia záhada
Fotóny zvyškového mikrovlnného žiarenia získavajú pri prechode oblasťou s výskytom hmoty mierny prídavok energie. „Darcom" je tmavá energia, ktorá zhruba od polovice dnešného veku vesmíru spôsobuje zrýchľovanie jeho rozpínania. Preto sa zvyškové žiarenie v oblastiach s hmotou javí ako o čosi teplejšie. Keď fotóny zvyškového žiarenia naopak prechádzajú prázdnotou, vplyvom toho istého javu časť energie strácajú.
Objav zrýchľujúceho sa rozpínania vesmíru v roku 1998 pochopiteľne vyvolal obrovskú senzáciu. Hoci stále jestvujú aj iné vysvetlenia predmetných pozorovaní (týkali sa hviezdnych výbuchov istého typu, supernov, vo vzdialených galaxiách), odborný konsenzus ich dnes považuje za menej pravdepodobné. Fyzikálne vlastnosti tmavej energie sú neznáme. Prejavuje sa však de facto ako antigravitácia.
Poznanie jej vlastností je v súčasnosti pre astrofyziku kľúčové. Tmavá energia totiž predstavuje okolo 75 percent einsteinovskej hmoty-energie vo vesmíre. Ďalších približne 25 percent pripadá na spomenutú tmavú hmotu, takisto nejasnej podstaty. Bežná svietiaca hmota v podobe hviezd, galaxií a horúceho plynu či prachu, z ktorej sa skladá aj Slnko, Zem, pozemský život a my sami, tvorí iba zhruba 5 percent. Sme teda vesmírna menšina.
Objav oznámil Lawrence Rudnick z Minnesotskej univerzity (USA) s kolegami v článku, ktorý vyjde v časopise The Astrophysical Journal.
Autor: Zdeněk Urban pre Sme.sk
