BRATISLAVA. Vláda, koaličné strany a prezident sa nedokážu odpútať od intelektuálov, ktorí boli jasne poplatní komunistickému režimu. Predseda parlamentu zo Smeru Pavol Paška odhalil na starej budove parlamentu pamätnú tabuľu s citátom spisovateľa a po väčšinu života aj prominenta komunistického režimu Vladimíra Mináča.
Deň predtým prezident udelil vysoké štátne vyznamenanie in memoriam skladateľovi Tiborovi Andrašovanovi, ktorého minulosť tiež nie je spojená iba so SĽUKom, ale časť svojej tvorby zameral aj na oslavu komunizmu. V 50. rokoch písal hudbu k filmom ako Rodná zem a 1. máj i k baletu Pieseň mieru. Rok predtým dostal štátne vyznamenanie spisovateľ Jozef Bob - autor scenára k seriálu Povstalecká história. Seriál prekrúcal dejiny podľa obrazu komunistickej propagandy.
Zajac: Mináč písal v línii KSČ
„Mináč vo svojom najznámejšom diele – trilógii Generácia – vychádza z historického konštruktu Víťazného februára,“ povedal literárny vedec a člen vedenia mimoparlamentnej OKS Peter Zajac. Mináč ako esejista podľa Zajaca zasa vychádza z historickej koncepcie Slovenska ako dejín práce. „Vychádza z toho, že dejiny štátnosti sú dejinami zlodejov a lúpeží. Ako kultúrny politik bol človek, ktorý sa v kľúčových chvíľach vždy správal podľa línie komunistickej strany – od 50. rokov cez 60., 70. až po koniec 80. rokov.“ Mináč bol počas celých 70. a 80. rokov v predsedníctve normalizačného zväzu spisovateľov.
Zajacovi sa nepozdáva ani citát vybraný na budovu parlamentu. „Hovorí o zvrchovanosti a ústave, ktorá je nadovšetko.“ To Zajac prirovnal k textu nemeckej hymny z čias II. svetovej vojny. Tá sa začínala slovami: „Nemecko je nadovšetko.“
Urbáni: Mali tam byť Mečiarove slová
„Ja nebudem pozerať na Mináča 50. rokov, ale na Mináča, ktorý odmietol po roku 1970 písať literatúru - po tom, čo sa stalo - a písal len historické eseje,“ myslí si podpredseda vlády Dušan Čaplovič. Podobný názor má predseda poslaneckého klubu Smeru Miroslav Číž. „Naučme sa vnímať ľudí, veci, vývoj v rozpornosti, zložitosti, v širších kontextoch.“ Človek s krištáľovým životopisom sa podľa neho nedá nájsť.
Anna Belousovová zo SNS s Mináčom nemá problém. „Andrašovan je niekto. Po ňom zostane veľký podiel v slovenskej kultúre. Po novodobých inkvizítoroch a lustrátoroch nezostane nič, len kopa žlče, ktorú rozlievajú na Slovensko,“ povedala.
Mináč neprekáža ani podpredsedovi HZDS Milanovi Urbánimu, keďže patrí k slovenskej histórii. Poslanec si však myslí, že na tabuli by mal byť skôr výrok Vladimíra Mečiara, ktorý sa podľa neho o ústavu zaslúžil viac. „Aj Dzurinda ako pionier písal články o láske ku komunizmu,“ povedal.
Aj Dzurindova vláda navrhla vyznamenať pochybných
Problémy s minulosťou vyznamenaných ľudí mala aj vláda Mikuláša Dzurindu. Na návrh vtedajšieho ministra obrany dostal za zásluhy vo vojne štátne vyznamenanie aj Ondrej Šedivý. Ako sa neskôr ukázalo, Šedivý velil jednotke pohraničníkov, ktorí už na rakúskom území zastrelili utekajúceho mladíka.
Menili postoje podľa doby, vychádzali im knihy v obrovských nákladoch, nie podľa dopytu čitateľov, ale hlavne na základe štátnych objednávok.
disidentka Hana Ponická, o spisovateľoch Vladimírovi Mináčovi a Jánovi Solovičovi v roku 1989
Kto bol Mináč
Spisovateľ Vladimír Mináč (na snímke TASR) sa narodil v roku 1922. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní a v roku 1944 ho zatkli. Zvyšok vojny strávil v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau.
Debutoval knihou Smrť chodí po horách o povstaní. V 50. rokoch napísal viacero diel obhajujúcich budovanie komunizmu. Neskôr sa venoval obrazu vojnového Slovenska, často sa vracal späť k SNP. Napísal napríklad scenár k filmu Kapitán Dabač.
V 70. rokoch sa v knihách venoval histórii – najmä štúrovcom. V tom čase sa však napríklad zapojil do kampane proti ruskému spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi.
Medzi rokmi 1974 a 1990 bol predsedom Matice slovenskej. V roku 1975 dostal titul národný umelec.
V 80. rokoch sa zastal ekológov z výzvy Bratislava nahlas. Pred pádom komunizmu bol poslancom a členom ÚV KSS.
V 90. rokoch bol poslancom za KSS a neskôr za SDĽ. Zomrel v roku 1996.
