Úplne nepočujúci sa separujú od nedoslýchavých, tvrdí v rozhovore pre SME.sk šéfka Zväzu sluchovo postihnutých KATARÍNA BRÁZDOVIČOVÁ.

Narodili ste sa ako nepočujúca, alebo to prišlo neskôr?

Narodila som sa ako zdravé dieťa, trpela som však častými zápalmi stredného ucha a dôsledkom toho bola strata sluchu. Na jedno ucho nepočujem vôbec, na druhom mi nejaké zvyšky sluchu ostali. Podľa audiogramu mám vlastne stopercentnú hluchotu. Ale tým, že som do svojich piatich rokov počula, som sa naučila vcelku prijateľne hovoriť, posunkovú reč ani nepoužívam.

A ovládate ju?

Priznávam, že len pár znakov. Viac som sa orientovala na načúvací aparát, teda využívanie zvyškov sluchu, ktoré mi ešte ostali. Normálna a bežná komunikácia je pre mňa najpodstatnejšia.

Je to pre človeka veľký šok, ak počuje a zrazu je len ticho? Dospelí sú predsa len psychicky odolnejší ako malé deti.

Ako dieťa som to príliš nevnímala. Vedela som, že som nejako postihnutá, že mám chorobu, na ktorú ma liečia... Dostala som načúvací aparát, na ktorý som si zvykala len ťažko, lebo decká vedia byť veľmi kruté. Strieľali si zo mňa, navyše prišli problémy v škole počas diktátov, čo bola doslova komédia, pretože som inak písala, inak počula. Nakoniec som s nimi prestala, učiteľka sa zameriavala najmä na moje slohové práce. Tie museli byť bez jedinej chybičky, neodpustila mi ani čiarku. Našťastie som bola knihomoľ. To by som inak odporúčala každému nepočujúcemu - čítať čo najviac kníh, aby si rozširoval slovnú zásobu.

Stráca nepočujúce dieťa počujúcich priateľov?

Nie, ja som ten pocit nemala, nikto ma neizoloval, hrávala som sa so zdravými deťmi. V škole mi to však dávali najavo, volali ma „hluchaňa" a podobne, občas som im preto vylepila zaucho. (smiech) Na ulici to však bolo v poriadku.

Mali ste nejaké problémy so vzdelávaním?

V tomto smere som mala smolu. Chcela som byť zdravotnou sestrou, bohužiaľ sa mi to nepodarilo, pretože riaditeľka školy razila zásadu, že „hluché deti nemajú čo chodiť na stredné školy". Tak som sa na žiadnu nedostala, nemala som odporúčanie. Rok som ostala doma, potom mi rodičia zabezpečili prácu v jednom podniku. Aj s hľadaním práce boli problémy, lebo všade, kde som mala záujem robiť, mi povedali, že v hlučnom prostredí pracovať ako hluchá nemôžem. Bola som vlastne vyradená z akéhokoľvek povolania. Nakoniec som skončila v strojárstve, ale musím povedať, že ma to tam bavilo.

Neskôr prišla rodina...

V dvadsiatke som sa vydala a šla pracovať do Bratislavy. Po materskej som nastúpila na post sekretárky v jednej firme, kde bol fantastický kolektív, ktorý plne rešpektoval moje postihnutie. Vytvárali mi také podmienky, aby som svoju prácu bez problémov zvládla. A treba priznať, že možno polovica ľudí ani nevedela, že som nejako postihnutá. Popri zamestnaní som si dokončila vzdelanie a to mi pomohlo. Nakoniec sa moje ambície naplnili.

Zdraví nevedia, ako sa k nám správať

Je správne, ak sú niektoré profesie pre nepočujúcich tabu?

V našej spoločnosti panuje taká predstava. Niektorí to tvrdia z etických dôvodov, iní to berú ako samozrejmosť, že „veď to vyplýva z postihnutia". Logicky však sluchovo postihnutý nemôže pracovať tam, kde môže byť ohrozený práve tým, že nepočuje, že nemôže zareagovať na nejaký zvuk. Pre nepočujúcich je asi najideálnejšie fungovať v administratíve. Treba však pamätať najmä na vzdelanie, práve na to som spočiatku doplácala.

V čom býva najväčší problém pri kontakte nepočujúceho s počujúcim?

V tom, že zdraví nevedia, ako sa k nám správať. To je základ.

Prečo je to tak? Výchova? Predsudky?

Za socializmu boli nepočujúci viac menej tabu, príliš sa neprezentovalo, o čo ide, čo z toho vyplýva, aké sú dôsledky... Nikto zdravých neučil, ako sa správať k hendikepovaným. Ale nejde len o nepočujúcich, to sa týka akéhokoľvek postihnutia. Vtedy sa o postihnutých všeobecne radšej nerozprávalo.

Zmenilo sa to?

Nemám pocit, že by nastala bohvieaká zmena. A veľmi ma mrzí, že slabý záujem o spoznávanie postihnutých majú aj samotné médiá. Nikto si neuvedomuje, že svet v dnešnej podobe vyslovene podporuje, aby sa strata sluchu - ako civilizačná choroba - masívne rozvíjala. Všade okolo nás je hluk a o sluch môže prísť kedykoľvek ktokoľvek. To akoby si nikto neuvedomoval. Stratu sluchu spôsobujú niektoré lieky, hluk bežného života, diskotéky, televízia... Neviem ako vy, ale všimla som si príšerne hlasnú sprievodnú hudbu v rôznych filmoch a programoch...

Televízor si môže dať každý tichšie. Nie je to skôr o nás - ľuďoch?

Môže, ale mnohí si ten hluk neuvedomujú, pripadá im už normálny. Väčšina ľudí už ani nevie, čo je to ticho. Ja som niekedy aj rada, že nepočujem, lebo si myslím, že by som nedokázala žiť v takom hluku, ako bežní ľudia. Keď si idem ľahnúť, strojček vypnem a mám pokoj. A môžu okolo mňa buchotať, koľko len chcú. Okrem toho - manžel počúva večer v posteli hudbu, takže ju nemusím počúvať. A môže aj chrápať... v tom mám tiež výhodu. (smiech)

Nepočujúci sa sami izolujú

Ak hovoríte, že spoločnosť sa nevie adekvátne správať k nepočujúcim, nemôžu si za to aj oni sami tým, že sa izolujú do vlastných komunít?

V tomto máte pravdu, nepočujúci sa naozaj mimoriadne izolujú. Ale je to spôsobené najmä tým, že majú problém komunikovať s počujúcou verejnosťou. Preto debatujú najmä medzi sebou a pomocou posunkov. Viac sa integruje iba skupina, ktorá počuje vďaka načúvacím aparátom.

Ako zbúrať tie bariéry?

Bola by som za to, aby sa búrali tak, že verejnosť bude poznať konkrétne problémy, ktoré vyplývajú zo straty sluchu. Zároveň by mali vedieť, aké hluky tú stratu spôsobujú, a aké to je, keď človek vôbec nepočuje.

Konkrétnejšie - ako by sa to malo udiať?

Osvetou v elektronických aj printových médiách. Inak si len málokto uvedomí, že sa to týka všetkých. Každý z nás je náchylný ostať zdravotne postihnutým, veď stačí jediná havária.

To je úloha pre zdravých. Ako k tomu môžu prispieť samotní nepočujúci?

Ja napríklad vždy, keď mám možnosť debatovať s bežnými ľuďmi, prezentujem, aké problémy nám náš hendikep prináša, aké bariéry musíme prekonávať, aby som mohla plnohodnotne existovať.

Ale vy ste šéfka Zväzu sluchovo postihnutých, ktorej to vyplýva z titulu práce. Zaujíma ma skôr, čo môžu urobiť bežní nepočujúci.

Iste, že mi to vyplýva aj z mojej funkcie, ale robila by som to aj ako bežný človek. Nepočujúci musia začať komunikovať, vysvetľovať zdravým, o čo ide, prezentovať sa... Táto úloha stojí aj pred rodičmi nepočujúcich. Veď aj preto vznikajú rôzne občianske združenia, ktoré upozorňujú na problémy a ukazujú ich verejnosti.

Príliš o nich nepočuť.

Áno, lebo ich je obrovské množstvo a chýbajú peniaze, pretože je málo sponzorov, ktorí by to dokázali financovať. Mnohé organizácie doslova živoria a nemajú príliš veľké možnosti prejaviť sa aktívnejšie.

Zväz sa rozpadol pre financie a nenaplnené ambície jednotlivcov

Práve to - je ich veľké množstvo. Prečo sa neviete dať dokopy a vytvoriť jednu poriadnu organizáciu s veľkou silou?

Súhlasím. Práve minulý rok došlo k problému. Boli sme jednou z najväčších organizácií - Slovenský zväz sluchovo postihnutých. Určitá časť sa však odčlenila, rozpadli sme sa a vznikla kopa nových občianskych združení.

Prečo?

Zrejme za tým boli nenaplnené ambície niektorých jednotlivcov. A za všetkým sú, ako obvykle, aj financie. Zväz rozbili najmä tlmočníci do posunkovej reči, ktorí sú deťmi nepočujúcich rodičov a ťahajú iba ku komunite úplne nepočujúcich. Tých s načúvacími aparátmi vyčleňujú, pretože je ľahšie dostať peniaze na akcie, kde treba tlmočiť do posunkov.

Čiže za stav tretieho sektora v oblasti pomoci sluchovo hendikepovaným si môžu nepočujúci sami?

Presne tak. A je to aj problém komunikácie a medziľudských vzťahov.

Ktorý zväz dnes združuje najviac sluchovo postihnutých?

Náš, teda Zväz sluchovo postihnutých.

Koľko ich je?

Okolo tritisíc.

A koľko sluchovo postihnutých je na Slovensku celkovo?

Odhaduje sa to asi na tristopäťdesiattisíc ľudí.

Združených je teda minimum.

Väčšina nemá záujem sa spolčovať. Je tu toľko bariér, najmä finančných, že nedokážete udržať tie aktivity tak, aby boli zaujímavé pre viac ľudí. Navyše je tu aj problém existenčný, a ak sú vôbec zamestnaní, sú natoľko vyťažení, že nemajú čas na stretnutia s rovnako postihnutými.

Príčinou môže byť nezáujem, nedostatok času, ale i to, že necítia, že váš zväz je pre nich užitočný.

Nie je to ani tak nezáujem, skôr to, že všetko je postavené na peniazoch. Bez nich nemôžme robiť poriadne aktivity na pritiahnutie sluchovo postihnutých, ani im nič mimoriadne poskytnúť.

Čo im teda ponúkate?

Najmä informácie o sociálnych výhodách, na ktoré majú nárok, robíme poradenstvo, ako získať kompenzačné pomôcky, poskytujeme informácie o výhodách a nevýhodách jednotlivých pomôcok, návody, ako fungujú, spolupracujeme s distribučnými firmami, ktoré pozývame na naše akcie, kde si sluchovo postihnutí môžu pozrieť, čo nové je na trhu a vyskúšať si to... je to najmä o poradenstve.

Robíte to však dobre, ak je organizovanosť taká nízka?

Za tých sedemnásť rokov, čo existujeme, sme myslím preukázali zmysel našej práce. Mnohým sme pomáhali aj psychicky, robili sme sociálne rehabilitácie, organizovali stretnutia rovnako postihnutých, aby si mohli vymeniť názory, spoznať sa, poradiť si navzájom... Napríklad sú rodičia, ktorí majú sluchovo postihnuté deti a lekár im nepovie, o akú poruchu sluchu ide, kam treba ísť... proste chýba inštitúcia, ktorá by toho sluchovo postihnutého navádzala úplne od narodenia až po starobu. Aby sa mal vždy na koho obrátiť, keď potrebuje radu. Snažíme sa suplovať aj túto rolu.

Separovanie je dôsledkom problémov v komunikácii

Prečo sa nepočujúci separujú a uzatvárajú medzi seba? Dajú sa definovať dôvody?

Problémom je komunikácia. Úprimne vám poviem, že ak by som vám teraz na vaše otázky odpovedala s oneskorením, teda bez okamžitej reakcie, zrejme by ste si mysleli, že som retardovaná. To je proste fakt - každý zdravý človek, ktorý príde do prvého kontaktu s hluchým, a hneď sa nedočká odpovede, zatriedi dotyčného medzi mentálne postihnutých.

To nemôže byť jediný dôvod.

K tomu sa pridružuje psychická bariéra - ak niekomu nerozumiete, chce sa vám s ním komunikovať? Takto sa cítia sluchovo postihnutí. Niečo sa spýtate, ja zle porozumiem, odpoviem nejakú hlúposť a vysmejete ma. Človek sa potom radšej utiahne do súkromia a ostáva izolovaný. Ďalší problém nastáva, ak debatuje skupinka ľudí. Sluchovo postihnutý nedokáže sledovať viac osôb naraz, tým pádom ani nemôže komunikovať. Veľa robí aj hanba - človek sa nerád stále dokola pýta: „Prosím?" Keď sa to spýtate viackrát, tí zdraví sú potom nervózni a začnú kričať.

Zvýšenie hlasu teda nie je dobrou cestou? Aj ja teraz hovorím hlasnejšie ako obvykle.

To je jedna z najväčších chýb, ktorú počujúci robia. Neuvedomujú si, že krik nám nepomáha, práve naopak, škodí. Úplne stačí pozerať sa na človeka, aby mu dotyčný videl na ústa a zrozumiteľne, trochu hlasnejšie, artikulovať. Niekedy, ak neporozumie, stačí, ak informáciu napíšete na papier.

Čo je lepšie - narodiť sa so sluchom a neskôr oň prísť, alebo sa narodiť bez neho a netrpieť, že som oň prišiel?

Pre človeka je asi lepšie, ak je nepočujúcim od narodenia.

S tým rizikom, že sa potom nenaučí rozprávať tak plynule ako vy?

Ťažko povedať. Každopádne, ak ste predtým počuli a zrazu je ticho, psychicky sa to znáša ťažšie. Ak stratí sluch človek v produktívnom veku, je to skutočná tragédia. Počas svojej praxe som spoznala množstvo ľudí, dokonca aj profesorov, ktorí prišli o sluch a znášajú to veľmi ťažko. Predtým niečo znamenali, dnes nemôžu vykonávať svoju pôvodnú profesiu. Alebo taja, že sú sluchovo postihnutí.

Dokáže sa bežnú hovorovú reč naučiť aj človek, ktorý nepočuje od narodenia?

Záleží na tom, o akú stratu sluchu ide. Väčšina s tým má problémy, najmä s výslovnosťou, lebo sa nepočujú.

Keď si človek zapchá uši, počuje svoj hlas akoby zvnútra. Nepočujúci je na tom ako?

Nie, nepočuje sa ani vtedy. Skôr vníma vibrácie, aj preto dokážu mnohí nepočujúci dobre tancovať.

Čo vlastne „počuje" nepočujúci? Je to úplné ticho, alebo aj nejaké šumy?

Je to široká škála. Tí, čo sa ako nepočujúci narodili, nevnímajú žiadny zvuk, iba ticho. Tí ostatní, ktorým ostali zvyšky sluchu, čosi počujú, piskot a podobné zvuky. Niektorí zase počujú iba dunenie. Ja napríklad počujem určité zvuky, ale často ich vôbec neviem definovať. Neviem, či niekto rozpráva, či letí lietadlo alebo hrá hudba. Aj s načúvacím aparátom musím veľmi pozorne sledovať artikuláciu toho druhého.

Vie každý sluchovo postihnutý čítať z pier?

Čítanie z pier je umenie. Máme veľa sluchovo postihnutých, ktorí to nedokážu. Prispieva k tomu aj to, že mnohí zdraví neartikulujú správne. Okrem toho stačí, ak má niekto bradu či fúzy, a na ústa už nevidíme. Niektorí zase rozprávajú tak, že slová ledva cedia cez ústa, takže tam tiež nie je šanca.

V posunkovej reči existujú ekvivalenty pre všetky bežné slová?

V podstate áno. A ak aj nie, stačí na daný predmet ukázať. Problémom je abstrakcia. Ťažko sa vysvetľuje niečo, čo fyzicky neexistuje a ani to nejde poriadne opísať.

S akými obmedzeniami sa títo ľudia potýkajú v bežnom živote?

S rôznymi. Napríklad v bankách im komplikujú život okienka, pretože sa cez ne ťažšie komunikuje. U lekárov býva tiež problém - nie sú naučení s nami komunikovať, takže rozprávajú otočení bokom. Keď ich na to upozorníme, na chvíľu sa otočia a začnú kričať, po chvíli opäť hovoria otočení bokom.

Ideálne by bolo, keby mali takzvané audioporty. V západných krajinách je to bežné. A nielen u lekárov, ale aj u úradníkov. V nemocniciach sa stáva, že vás zavolá sestra, vy ju nepočujete, rovnaký problém nastáva v röntgenovej kabínke, kde nerozumiete pokynom... Je toho veľa a zdravým ľuďom by to ani nenapadlo.

Považujú sluchovo postihnutí samých seba za chorých?

Považujeme sa za zdravotne postihnutých, veď nimi naozaj sme. Ale napríklad úplne nepočujúci, ktorí komunikujú posunkovým jazykom, sa považujú za samostatnú komunitu s vlastným jazykom.

Kdesi som čítal, že práve táto časť chce byť vo svete uznaná za zdravú.

Áno. Presadzujú, aby boli uznaní za jazykovú menšinu a tvrdia, že vôbec nie sú zdravotne postihnutí. My s načúvacími aparátmi to však nepovažujeme za správne. Osobne to vidím ako prílišnú radikalizáciu a snahu dokazovať si niečo, čím vlastne nie sme.

Nie je čudné, že ani v tomto sa „úplne nepočujúci" s tými „nedoslýchavými", čo používajú aparáty, nevedia zjednotiť?

Odjakživa bola tendencia, že nepočujúci sa separovali od tých, ktorí počuli nejaký zvuk, respektíve nepoužívali posunkový jazyk. Bohužiaľ. S tým sa dá len ťažko niečo robiť.

Ako sú na tom naše médiá s vysielaním programov so skrytými titulkami?

Postupne sa to zlepšuje, ale hlavné programy, ktoré by nepočujúcich zaujímali, sú stále bez titulkov. Nič moc.

Rokoval váš zväz s STV, aby sa to zlepšilo?

Rokovali sme, ale všetko závisí od peňazí. Hovorili sme prakticky s každým riaditeľom, ktorý v STV bol, naposledy minulý rok. Štát tvrdí, že na takéto dotácie nemá peniaze. Markíza je na tom s programami pre nepočujúcich podstatne lepšie - skryté titulky sú trebárs aj pri Lampárni a Paľbe. Najviac však nepočujúcim chýba trebárs posunkové komentovanie športu. Väčšina z nás je športovo založená a takéto niečo by pomohlo. Nedoslýchaví síce môžu použiť špeciálne slúchadlá a tak majú aspoň nejaký zážitok, ale tí ostatní nepočujú nič.

Je problém pre sluchovo postihnutého zamestnať sa?

V tomto je situácia veľmi zlá. Je tu diskriminácia, sluchovo postihnutí letia zo zamestnania v prípade prepúšťania medzi prvými. Ja som si tiež hľadala prácu v blízkosti bydliska a desať rokov som ju nenašla. Kdekoľvek som sa o ňu zaujímala, stačilo, že uvideli kombináciu „barla - sluch - vek", a bol koniec. Niektorí vám povedia, že im to nevadí, ale ponúknu vám takú podradnú prácu, že... A neodmietnete preto, že by ste si nechceli zarobiť, ale preto, že aj vy máte nejakú predstavu o tom, aká práca vás baví, aby vám priniesla vnútorný pocit uspokojenia, aby ste tvorili hodnoty.

V akej branži si viete predstaviť viac sluchovo postihnutých?

Pri práci s výpočtovou technikou. To je pre nich fantastická práca, lebo taký internet umožňuje jednak komunikáciu, jednak nepotrebujete asistenciu druhej osoby. Čiže informatika, grafické systémy...

Nie je však problémom ich kvalifikácia? Vedia programovať, robiť správcov sietí a podobne?

U mladých to už problém nebude. Tento smer sa učí aj na školách pre sluchovo postihnutých. Lenže zamestnávatelia potrebujú najmä mladých dynamických ľudí, ktorí majú nielen vzdelanie a prax s počítačmi, ale zvládnu popri tom aj ďalšie vybavovanie - telefonáty a podobne. A tam už nastáva problém.

Nie je trochu aj chybou vášho zväzu, že nedokážete zamestnávateľov presvedčiť o výhodách napríklad chránených dielní?

Chránené dielne sú len krátkodobá záležitosť, tie neriešia problém komplexne. A pre firmy je oveľa ľahšie zaplatiť pokutu za nedodržanie kvóty zamestnávania zdravotne postihnutých, ako mať zodpovednosť za ľudí a investovať do pracovísk. Firmy dnes potrebujú mladých, zdravých, vitálnych a dynamických ľudí, nie postihnutých. Navyše, všade dnes treba cudzí jazyk. Ale keď je niekto sluchovo postihnutý, ako sa ho má naučiť? Môžem byť zodpovedná a dobrá na sto percent, stále budem mať nejaký hendikep.

Chystáte sa do Čiech po signálneho psa. O pomoci psov nevidiacim ľudia vedia. Informácia o psoch pre nepočujúcich ma však prekvapila. Čo taký pes dokáže?

Ukazuje sluchovo postihnutým všetko, čo sa týka zvukových signálov, dokáže teda nahradiť elektronické kompenzačné pomôcky. Minulý rok sme urobili pilotný projekt - vytipovali sme sluchovo postihnutých psíčkarov, ktorí boli v Prahe na tri mesiace študovať výcvik signálnych psov a chceme na Slovensku vybudovať akúsi pobočku na ich cvičenie. Taký pes vás ráno zobudí, upozorní, že niekto zvoní alebo búcha na dvere, že pípla mikrovlnka alebo varná kanvica, že ste zabudli vypnúť vodu, že vám zvoní mobil...

Ako na to upozorňuje?

Ňufákom alebo labkou, teda bez štekania, lebo to by bolo zbytočné. Snáď sa nám to podarí zaviesť aj u nás.

Koľko taký pes stojí?

Tento nás stál okolo deväťdesiattisíc korún. U nás je to ešte prakticky neznáma záležitosť, ale vo svete je to bežné. Taký pes je vlastne váš asistent.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Katarína Brázdovičová v prepise nič nezmenila.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

DUŠAN ANTALÍK, gitarista skupiny TEAM

STANO DANČIAK, herec

MILAN FTÁČNIK, bývalý minister školstva, starosta Petržalky

JOZEF ČERVEŇ, katolícky kňaz, pôsobiaci medzi Rómami na Luníku IX

MATEJ LANDL, herec

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.