Psáno na pohlednice II. je pokračovaním korešpondenčného denníka výtvarníka, ktorý v textoch písaných na pohľadnice reflektuje každý - alebo takmer každý - svoj deň od 14. marca 1985 do 5. apríla 1987. Text je autobiografiou svojho druhu, miera štylizácie je daná osobnosťou autora, priamočiareho a nekompromisne kritického k pomerom v krajine, z ktorej bol vypudený, ale aj poriadkom, čo vládnu na západ od hranice Československa a predovšetkým v obci disidentov.
Autor s legendárnou pracovitosťou vytvára svoje koláže, vízie vlastného „sveta“, v ktorom realita a umenie tvoria jednotu. A v tomto úsilí je často, ba takmer pravidelne vyrušovaný a každý deň sa tak stáva nechcenou kolážou, kde síce všetko musí súvisieť so všetkým, ale inak než v zornom uhle a prespektíve budúcnosti, ktorá je prisľúbená umelcom. Každý deň síce prináša novinky, ale zriedka skutočné udalosti, prichádzajú noví ľudia, ale tiež navždy odchádzajú priatelia a známi.
Umelec sa snaží vymknúť z tejto mechaniky času, ktorý znepokojivo narastá, v kontrapunkte s nadčasovým dielom. Paríž považuje Kolář ešte stále za centrum umeleckého sveta a „mesto miest“. „Tady nikdo nepotřebuje nosit císařovy nové šaty, nikdo nestaví kulisy, není nařízeno lhát, dusit se v cizí špíně, jíst duševní hnůj a zářit radostí,“ píše autor denníka na pohľadniciach. A ako protiklad dáva Čechy a Československo „stále závislé, vnitřne nebo skutečně okupované“, krajinu, kde sa stále žije „z ruky do huby“.
Mohli by sme poukázať na subtílnejšie formy manipulácie a na realitu, ktorá je zložitejšia než obyčajný jav protikladov, ale kontroverznosť je asi prirodzenou súčasťou denníkovej formy, hoci sebaušľachtilejšie tvorené „sub specie aeternis“. Ak píše spisovateľ, myslí na čitateľa a tiež z tých záznamov je zrejmé, že ich autor nechcel byť iba zapisovateľom vlastných myšlienok a nálad, ale túžil po ohlasoch a snažil sa byť spolupodielnikom zmien, ktoré v polovici rokov osemdesiatych boli doslova cítiť vo vzduchu.
Étos neoddeľuje od politiky a ani od umenia. „Havel: Dopisy Olze. Z kriminálu rovnou pro noviny, fuj,“ píše v zázname 28. 3. 1985. A po smrti Marca Chagalla 29. marca 1985 píše: „Nikdy se neznížil k vulgárnostem.“ Byť iba cenným a uznávaným majstrom koláže bolo - a určite aj je - pre Jiřího Kolářa málo. A to je jedno z najdôležitejších posolstiev tejto knihy, ktoré dvojnásobne platí dnes, keď sa intimita považuje za synonymum banality, reklama splýva s umením a vek „bezrukých Raffaelov“, ktorý tak nevinne - a hlúpo - ohlasovali avantgardisti, sa presadzuje nielen v umení, ale vo všetkých oblastiach verejného života.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik a výtvarný kritik)
