Tréner Ján Kocian na otázku, či nerezignuje, po váhaní s úsmevom odvetil: „Nie.“
V čom boli príčiny druhej najvýraznejšej prehry v kvalifikácii doma?
V roku 1999 sme prehrali s Rumunskom 1:5. Anton Dragúň bol asistentom J. Adamca. „Vtedy to bola tiež prehra z ofenzívy. Teraz sme začali sebavedome, v podvedomí hralo 5:2 z Walesu. Nik iné ako výhru nepripúšťal. Prehnali sme to s ofenzívou. Bellamy mal hektáre priestoru. Každý tím potrebuje občas takú facku, lepšie prehrať raz 2:5 ako päťkrát 0:1. Kocianov tím je perspektívny, len hral naivne.“
„Základ bol v prístupe. Až na trochštyroch nik nezabral, ako sa patrí. Chyba bola, že nevedeli čo s Bellamym. Jeho bránenie podcenili,“ dodáva Ladislav Jurkemik.
Bývalý kanonier, dnes tréner Ľubomír Luhový: „Prehra je iba vrcholom ľadovca vo futbale. Zopár ľudí sa v ňom obohacuje a futbal krváca. Máme káder zo stabilne hrajúcich v cudzine, ale zahraničie nevytvorí tímwork. Nie je možné, aby nevedeli reagovať na situáciu s Bellamym, bez ohľadu na to, čo im tréner povedal. Jeden hráč rozobral tím. Je zlá filozofia myslieť si, že hráčov so srdcom pre reprezentáciu vychová zahraničie.“
Trochu iný názor má Ladislav Molnár, voľný tréner: „Vina nie je v jednom človeku. Nech to znie akokoľvek, je to kolektívna vina. Vo futbale taká býva. Mňa prekvapilo, že po prehre sa hľadá chyba vo vedení. Alebo tréner to zle pripravil. A hráči? Tí sa sťažujú na všetko, kritizujú aj po prehre a médiá im ešte nahrávajú. Atmosféra v reprezentácii nie je dobrá. Proti Írsku sme nehrali nič, Wales sa nedá ani komentovať. A hráči kritizujú hlava nehlava. Demokracia vo futbale, nech si myslí, kto chce, čo chce, sa končí pred dverami kabíny. Inak sa nepohneme z miesta.“
