Prezident Bush vyslobodil americkú posádku z čínskych rúk čarovnou formulkou o ľútosti. Jedenásť dní trvalo, kým ju našiel. Číňania chceli počuť, že sa „ospravedlňuje“, napokon im stačilo aj to, že len „veľmi ľutuje“. Tento príbeh vojde do dejín ako jedinečný, lebo zažehnať krízu medzi dvoma veľmocami dokázalo jedno jediné slovo. Takú moc má jazyk.
Lenže má ju len tam, kde rozumejú významu slov a kde majú jazyk v úcte. V takom prípade sa zhodnú na jednom slove dokonca aj dva úplne odlišné jazyky, jednoznačná a presná angličtina s mnohovýznamovou a ornamentálnou čínštinou.
U nás je však jazyk voči moci v opačnom postavení. Čím je kto mocnejší, tým menej záleží na tom, čo vlastne hovorí. Víťazí ten, kto má najviac rečí, ale povie čo najmenej.
Slová sa z úst politikov valia jedno cez druhé a čím menšie významy obsahujú, tým chcú znieť presvedčivejšie. Výsledkom je jazyk, ktorý spôsobuje čoraz väčší zmätok. Fico sa od Mečiara naučil, že arogancia vyvoláva u Slovákov dojem sily, a tak páli od boku ako pištoľník a už sa ani nesnaží mieriť. Prezident Schuster si majstrovsky dokáže odporovať v jednej jedinej dlhšej vete, takže ho vlastne niet ako chytiť za slovo. Premiér Dzurinda zasa zabalí všetky svoje slová tak dokonale, že stratia akúkoľvek farbu a chuť, o význame ani nehovoriac.
Je to iste aj preto, lebo slovenčina bola predovšetkým jazykom poddaných, nie mocných. Politici ju nevedia používať, lebo z našich dejín si nemajú od koho vziať príklad. Myslia si, že jazyk znesie všetko, že na význame slov nezáleží, lebo ich aj tak nikto nepočúva.
Zatiaľ to vyzerá tak, že ich moc funguje aj napriek tomu, že je od jazyka úplne odtrhnutá. Môžeme len dúfať, že nenastane situácia, keď nás bude treba vyslobodiť, lebo na takú čarovnú formulku nijaký slovenský politik celkom iste nepríde.
MARTIN M. ŠIMEČKA
