Rushdie, Gore Vidal, Peter S. Jungk, Adolf Muschg či Patric McCabe.)

Český denník Mladá Fronta Dnes priniesol rozhovor s enfant terrible rakúskej literatúry a radikálnym kritikom súčasnej rakúskej spoločnosti Robertom Menassem. Robert Menasse (1954) pochádza z Viedne. Vyštudoval germanistiku, filozofiu a politológiu. V rokoch 1981–88 vyučoval rakúsku literatúru v brazílskom Sao Paule. Toto mesto je aj dejiskom jeho prvého románu Zmyselná istota (1988). V Brazílii sa odohráva aj Menasseho druhý román Blažené časy, krehký svet (1991), ktorý vyšiel roku 1997 aj v českom preklade. Príbeh outsidera stvárňuje jeho ďalšia próza Čelom vzad (1995, po česky 2000). Je autorom aj diskutovaných zbierok esejí o Rakúsku Estetika sociálneho partnerstva (1990), Krajina bez vlastností (1992, po slovensky 2000), Hystéria a historické omyly (1996) a Hlúposť je možná (1999).

Jedna z chorôb súčasného Rakúska podľa vás spočíva v tom, že do všetkých odborov fušujú umelci – najmä do politiky. Nemali by ste sa zamyslieť nad sebou? V poslednom čase sa vyjadrujete viac k politike než k literatúre.

Hm, a zaoberám sa aj históriou, sociológiou… Robím všetko. Je však dôležité, aby sa človek dokázal vrátiť k tomu podstatnému. Aby kvôli svojmu sociálnemu angažovaniu sa nezabudol na umenie. Ale je to tak: V Rakúsku preberajú umelci úlohy, ktoré neplnia dobre odborníci. Pred dvoma týždňami som bol napríklad na sympóziu o európskej literatúre v Štrasburgu. Diskutovali sme o umení a o slovo sa prihlásil istý rakúsky historik. Zasvätene vysvetľoval historické odlišnosti jednotlivých krajín. Lenže tento profesor, ktorý už dvadsať rokov prenáša na Viedenskej univerzite, nevydal dodnes ani jednu knihu. Na to, aby som mohol brať nejakú vedeckú prácu vážne, nestačí o nej len rozprávať.

A vy ste ten správny muž na správnom mieste?

Čím ďalej tým viac sa chcem tohto spoločenského záväzku zbaviť, už ma to nebaví. Uvediem príklad. Minulý týždeň som sa v jednej viedenskej kaviarni stretol s ďalšími rakúskymi spisovateľmi. Diskutovali sme o politike. Potom sme odcestovali do Prahy, stretli sme sa tam s českými literátmi a hovorili sme o umení. Myslím si, že o politike je nevyhnutné diskutovať, zasahuje vám do života, tejto téme sa nevyhnete. Lenže v poslednom čase si pripadám oveľa slobodnejší a voľnejší, keď sa so svojimi kolegami môžem porozprávať o tom, ako píšem. Ale to sa v Rakúsku nedá, musíme diskutovať o tom, ako zvrhnúť túto vládu, alebo čo robiť, aby sa vo Viedni neposilňoval antisemitizmus.

O súčasnej rakúskej spolkovej vláde tvrdíte, že je to banda idiotov, rasistov a neľudských živlov. Ale pred rokom ste na vstupe Haiderových Slobodných do vlády videli aj určité pozitíva.

Platí jedno aj druhé. Nijaká spoločnosť nie je demokratická, pokiaľ je jedna strana pri moci tridsať rokov, tak ako to bolo v prípade rakúskych sociálnych demokratov. Za ten čas poriadne stučneli, brali úplatky a išli doľava. Krajina s takými hospodárskymi podmienkami, s naším bohatstvom by mohla byť oveľa pyšnejšia, slobodnejšia a sebaistejšia, a napriek tomu v Rakúsku ženy zarábajú o štvrtinu menej než muži a máme tu antisemitizmus. Je to bohatá krajina, no napriek tomu nevie vytvoriť podmienky na vzdelávanie. Viete, koľko je v Rakúsku ľudí, ktorých zalieva horúci pot, sotva uvidia počítač? Ľudovcov nemám rád, absolútne nesúhlasím s ich programom, ale je to občianska strana. Vedel som, že budú problémy s jej koaličným partnerom – so Slobodnými. No nečakal som, že ľudovci budú vládnuť tak hlúpo, bezbožne, tak brutálne a cynicky. Sú to katolícki antisemiti trestajúci všetkých, ktorí stoja proti nim. Nemajú ani tušenia, čo je to demokracia. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby táto vláda padla. Som Žid a nemôžem akceptovať, že rakúsky spolkový kancelár používa antisemitizmus ako reklamný prostriedok. To nemôžem pripustiť!

Čo konkrétne spravíte?

Budem písať články. Angažujem sa v solidárnych frakciách pre ľudí, ktorých táto vláda prenasleduje, organizujem medzinárodné protesty. Všade tam, kde ma pozývajú, hovorím o tejto vláde pravdu.

Čo na toto vaše správanie hovorí viedenská vláda?

Neustále ma napádajú v provládnych novinách. Ale čo je zaujímavé! Zoberte si prieskum verejnej mienky, ktorý skúma podporu vládneho kabinetu na základe spoločenských vrstiev. Výsledok? Čím nižšie vzdelanie, tým väčšia podpora. Keby som bol rakúskym kancelárom a prečítal by som si v novinách, že ma miluje osemnásťročný analfabet a pomocný robotník, zatiaľ čo maturanti a vzdelaní ľudia sa majú predo mnou na pozore, povedal by som si: Niečo robím nesprávne. Lenže naša vláda je na to hrdá.

Prejdime teraz k literatúre. Tvrdíte, že sa vám romány píšu čoraz ťažšie. Beriete na seba – tak ako postavy vašich románov – čoraz väčšie úlohy?

Čím väčšmi sa človek zaoberá umeleckou formou, tým silnejšie pociťuje priepasti aj možnosti, ktoré táto forma ponúka. Keď dokončíte jedno dielo, viete, čo musíte opraviť v ďalšom. Naberáte skúsenosti. A to je umenie: presnejšie si uvedomujete, kde sa nachádzajú tie priepasti, a nemôžete prepočuť ozvenu, ktorá vám prináša správu o tom, aké sú hlboké. Pri písaní posledného románu som mal napríklad pocit, že každý z tých fiktívnych príbehov priam fyzicky prežívam, trpel som rovnako ako moje postavy. V tej knihe opisujem tri rozličné choroby, a keď som ju dopísal, všetky tri sa u mňa objavili. Choroby, ktoré som nikdy predtým nemal. Stal som sa pokusnou myšou svojich vlastných umeleckých postupov. Dal som pod mikroskop románovú dušu, aby som zistil, že je to moja vlastná duša. Každý ďalší pohľad prináša nové zranenia. To je skúsenosť, akú som po prvom románe nemal. Vtedy som si hovoril: vyšiel geniálny román.

Takže písanie je nebezpečné.

Je stále nebezpečnejšie.

Žijete medzi Sao Paulom a Viedňou. Ako to zvládate?

Teraz momentálne žijem veľa v Amsterdame. A cestovanie lietadlom dlho trvá, je drahé, ťažšie sa mi pri takých presunoch darí udržiavať pracovnú kontinuitu. Takže už len zriedkavo cestujem do Sao Paula – beriem to ako občerstvenie a možnosť stretnúť sa s priateľmi. Polovicu roka trávim v Amsterdame, druhú polovicu vo Viedni.

Patríte niekam?

Z Amsterdamu pochádzajú moji predkovia, ktorí sa neskôr presťahovali do Rakúska. Fascinuje ma voľnosť, otvorenosť, nespútanosť Amsterdamu. Môj nový román – má vyjsť na jeseň – sa čiastočne odohráva práve v tomto meste, a sčasti v Lisabone. Žil som v oboch týchto metropolách, ale do Amsterdamu som sa zamiloval.

O čom bude váš nový román?

Bude sa volať Vyhnanie z jaskyne. Hovorí o jednom z mojich dávnych predkov, o rabínovi Menassem ben Israelovi, ktorý bol učiteľom viacerých svojich súčasníkov. Jeho osudom sa začínajú a končia dejiny Európy. Menasseho ben Israela vyhnali zo Španielska, zatiaľ čo moji rodičia utekali pred Hitlerom. Je to román o samých vyhnancoch. Dá sa to povedať aj takto: Vo svojej jaskyni sa síce dusíte, ale je to váš domov. A z toho domova vás bez milosti vyženú.

A čo vaša jaskyňa – Rakúsko? Aj z tej vás vyhnali?

Nevyhnali ma v politicko-teroristickom, totalitnom zmysle, ale mám pocit, že moja ľudská vnímavosť sa zostrila, odkedy som z Rakúska preč. Preto tak rád žijem v zahraničí. Ale zároveň sa do Rakúska stále rád vraciam – v Rakúsku som vyrástol, som tam doma viac než kdekoľvek inde. Napriek tomu, že napríklad v Prahe sa cítim vynikajúco. Tak ako sa Rakúšania a Nemci odlišujú spoločnou rečou, podobne sa Česi a Rakúšania odlišujú spoločnou mentalitou.

ALICE HORÁČKOVÁ

Mladá Fronta Dnes