Na budúci týždeň odíde zo Slovenska americký veľvyslanec CARL SPIELVOGEL. Zhovárali sme sa s ním o jeho pôsobení v Bratislave.

Na Slovensko ste prišli pred necelými ôsmimi mesiacmi. Vedeli ste si v tom čase predstaviť, že sa budete vracať do Ameriky tak skoro?

„Pravidlá demokracie sú veľmi jasné. Každý veľvyslanec slúži prezidentovi. V prípade, že sa prezident vymení, má právo rozhodnúť. Ja som bol nominovaný viac ako rok pred tým, ako som sa na Slovensko dostal. Nezhody v Senáte, ktoré s mojou osobou nemali nič spoločné, spôsobili, že sa moja misia oneskorila. Snažil som sa zameškaný čas dobehnúť a myslím, že sa nám podarilo dosť veľa. Našou úlohou bolo pomôcť pri ďalšom budovaní občianskej spoločnosti, pri budovaní transparentnosti a v boji proti korupcii. Podporiť slovenskú snahu o vstup do NATO a Európskej únie. Chceli sme aj vybudovať základy pre zahraničné investície. Myslím, že sme boli aktívni vo všetkých týchto oblastiach a venovali sme sa ešte aj kultúrnej diplomacii.“

V rozhovore pre SME ste krátko po prezidentských voľbách povedali, že veríte, že zostanete veľvyslancom. Výmenu veľkého počtu diplomatov ste vtedy označili za nezvyčajnú. Prečo to prezident George Bush urobil?

„Keď nastupuje nový prezident a k moci sa dostáva iná strana, ponúknu všetci politickí nominanti, teda nekariérni diplomati, rezignáciu. Väčšinu nekariérnych diplomatov povolali späť k 1. marcu, mne bolo umožnené zostať dlhšie a dokončiť niektoré iniciatívy.“

Ak sa vrátite k novembrovým voľbám, boli ste veľmi sklamaný Bushovým víťazstvom?

„Či som bol smutný? To nie je otázka smútku. Všetko sa odohralo v rámci demokratického procesu. Jedným z najvzrušujúcejších dní v Spojených štátoch je 20. január, keď nastupuje do Bieleho domu nový prezident. Aj keď tentoraz to boli sporné voľby, prišla inaugurácia a prezident prevzal úrad. V uliciach neboli samopaly. Počuť bolo akurát 21 čestných výstrelov. Tak funguje demokracia.“

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste pracovali pre prezidenta Busha?

„Samozrejme. Absolútne. Voči prezidentovi USA mám najväčší rešpekt. Jednou z najväčších ctí, ktorej sa mi dostalo, bolo byť americkým ambasádorom. Takúto príležitosť dostane len veľmi málo ľudí. Skutočne verím, že slúžiť vlastnej krajine je najväčšou cťou. Osobitne v mojom prípade. V Spojených štátoch sme všetci, až na pôvodných obyvateľov, imigrantmi. Obaja moji rodičia prišli do Ameriky z Krakova, ktorý bol v tom čase súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie. Spojené štáty im ponúkli miesto na život. Voči svojej krajine mám veľký dlh a dúfam, že som ho touto mojou službou aspoň trochu splatil.“

Už pár týždňov po nástupe do funkcie sa dostal prezident Bush do viacerých medzinárodných problémov. Aký z toho máte dojem?

„Ak ste superveľmoc, vždy sa objavia problémy. Chcel by som však povedať, že akákoľvek diskusia o zmene politiky voči Európe je smiešna. Silné vzťahy medzi USA a Európou majú korene v histórii a tie sa nezmenia. Budú rozličné názory? Tie sa objavia vždy.“

Môže sa zmeniť americká politika voči Slovensku?

„Nevidím žiadnu zmenu. Komunita amerických Slovákov je veľmi silná. V Spojených štátoch sú viac ako dva milióny amerických Slovákov a majú veľmi silný hlas. Určite sa nebude meniť ani naša spolupráca so slovenskou armádou v snahe pripraviť ju na prípadný vstup do NATO.“

Pocítili ste po výmene vlády nejaké zmeny napríklad v komunikácii s ministerstvom zahraničných vecí?

„Nie, určite nie. Na ministerstve funguje otvorená komunikácia. Prechod od ministerky Madeleine Albrightovej k ministrovi Colinovi Powellovi bol hladký.“

Postrehli ste počas vašej prítomnosti na Slovensku nejaké veľké zmeny?

„Je to úžasné, ako sa veci zmenili. Už len keď spomeniem, že od nášho príchodu sa otvorilo šesť hypermarketov. Radi jeme ryby. Keď sme sem prišli, nemali sme si ich takmer kde kúpiť. Už len zmena v tejto oblasti je úžasná.“

Objavili ste aj nejaké negatívne zmeny?

„Politickú situáciu vo vašej krajine nekomentujem, a preto sa nepustím do takejto diskusie. Ak hovoríme o faktoroch, podľa ktorých sa ľudia rozhodujú, či budú investovať v zahraničí – jedným z najdôležitejších je politická stabilita. Vaša vláda prešla obdobím predošlej represívnej vlády. V tom čase by veľké americké spoločnosti ani nerozmýšľali, či sem majú prísť. Necítili tu politickú stabilitu.“

Teraz ju cítia?

„Mám veľkú nádej, že politická stabilita bude pokračovať. To je však v rukách občanov Slovenska.“

Môžeme sa v krátkej budúcnosti stať členom NATO?

„Prvé, čo sa musí stať, je, že Slováci jasne povedia, že v NATO chcú byť. Minulý týždeň som sa rozprával s ministrom obrany Jozefom Stankom a hovorili sme aj o tom, že je veľmi dôležité, aby v prieskumoch verejnej mienky stúpla podpora pre vstup do aliancie. Tak aby v čase, keď sa bude rozhodovať, čo bude na budúci rok v novembri na summite aliancie v Prahe, mohol americký Senát a ďalšie krajiny povedať, že Slováci sú skutočne pre vstup do NATO nadšení.“

Podpora v prieskumoch však nie je všetko. Dôležitú úlohu zohrá aj skutočná politika krajiny.

„Všetko, čo vám môžem povedať, je, že námestník generálneho tajomníka NATO Klaus Peter Kleiber, ktorý tu bol minulý mesiac a hodnotil pokrok v modernizácii armády, veľmi ocenil, čo sa dosiahlo pod vedením ministra Stanka. Povedal, že má pocit, že minister Stank dosiahol za krátke obdobie na ministerstve viac, ako sa dosiahlo za celý minulý rok. Ocenil tiež štátneho tajomníka Rastislava Káčera.“

Keď sa vrátite do Spojených štátov, určite sa stretnete s viacerými vplyvnými ľuďmi. Pravdepodobne sa vás budú pýtať, aké je Slovensko. Čo im poviete?

„Spolu s manželkou chceme pomáhať Slovensku na jeho veľmi dôležitej ceste k demokracii. Sú ľudia, ktorí si myslia, že pohár je napoly prázdny. Ja si myslím, že je napoly plný. Veľmi obdivujem, čo sa podarilo dosiahnuť za dva a pol roka, odkedy ste sa zbavili represívnej vlády. Ak si uvedomíme, cez čo všetko táto krajina musela prejsť, je to zázrak.“

Čo budete robiť po návrate domov?

„Zaoberám sa biznisom. Máme bohatý, plný život a k tomu mám teraz niekoľko nových snov.“

Akých?

„Novým snom je väčšie uznanie strednej Európe. Mnoho rokov som cestoval po celom svete. Moja spoločnosť je aktívna v 55 krajinách sveta. Je však rozdiel medzi cestovaním, keď strávite na jednom mieste dva-tri dni, a tým, keď zostanete žiť na jednom mieste. Využili sme príležitosť nášho tunajšieho pobytu nielen na to, aby sme spoznali Slovensko, ale aj okolité krajiny. Jediné, čo ľutujem, je, že som nemal viac času na to, aby som navštívil všetky slovenské mestá. Navštívil som viac ako 20 miest. Myslím si však, že je veľmi dôležité, aby veľvyslanec na Slovensku bol skutočne veľvyslancom na celom Slovensku. Nielen v Bratislave. Určite sa ale vrátime.“

Existuje možnosť, že by ste sa o štyri roky vrátili opäť ako veľvyslanec?

„Je to nepravdepodobné. Aj keby som mal záujem byť opäť veľvyslancom, nie je zvykom, aby sa ten istý človek vrátil na rovnaké miesto.“

Stretli ste sa takmer so všetkými slovenskými politikmi. Našli ste tu aj dobrých?

„Mám veľmi dobrý dojem. Premiér Mikuláš Dzurinda, prezident Rudolf Schuster, vicepremiér Ivan Mikloš, minister zahraničných vecí Eduard Kukan. To sú ľudia, ktorí sa pri každej zahraničnej ceste prezentovali veľmi dobre. Podľa mojich informácií z Washingtonu bol počas rokovaní štátnych tajomníkov ministerstiev zahraničných vecí Visegrádskej štvorky v USA hviezdou Ján Figeľ. Hviezdou na ekonomickom fóre v New Yorku, kde hovorili štyria ekonomickí ministri z V 4, bol vicepremiér Mikloš. Len nedávno som bol na Univerzite Komenského. Spoločne pripravujeme program amerických štúdií. Prednášal som 150 študentom. Všetci hovorili plynule po anglicky. Aj im som povedal: Vy ste budúcnosť krajiny. A myslím si, že táto krajina bude mať dobrú budúcnosť.“

Porovnávali ste niekedy politikov a politickú kultúru na Slovensku a v Amerike? Mali by tí naši v Amerike šancu?

„Bol som v New Yorku počas poslednej návštevy premiéra Dzurindu. Bol som s ním v Metropolitnom múzeu umení, s editormi magazínu Time, s editormi Bussiness Week Magazine, stretol sa s lídrami židovskej komunity v New Yorku a prednášal vo výbore pre zahraničné vzťahy. Nehovoril materským jazykom, celý čas hovoril po anglicky. V škále od jeden do desať, desať je najvyššia známka, by som mu dal známku deväť a pol. V novembri príde do New Yorku bežať najväčší maratón na svete. Povedal mi, aby som bežal s ním. Sľúbil som mu, že v cieli v Central Parku budem čakať s pohárom vody, ktorý mu podám, keď dobehne.“

Máte predstavu, kto by mohol byť vaším nástupcom?

„Nie. Viem, že Bushova administratíva koná veľmi rýchlo. Nechcú, aby vznikla akási medzera. Myslím si, že oznámenie o novom veľvyslancovi príde veľmi rýchlo.“

Ľudia, ktorí vás tu stretli, tvrdia, že ste sa do Slovenska zamilovali. Aká je to láska?

„Najlepšie to opíšem takto: prišli sme z demokratickej krajiny, kde máme svoj americký sen. Myslím si, že podobný sen majú aj mnohí vaši ľudia. Chceli by sme pomôcť, aby sa im naplnil. Obdivujeme, že po tisícročnej maďarskej vláde, nacizme, potom Sovietoch sa ľudia každé ráno zobudia a ešte stále stoja. Slováci by ale mali byť na seba viac hrdí.“

Aký je to ale pocit, keď musíte svoju lásku opustiť?

„Keď sa Jefferson vrátil z Francúzska, kde bol veľvyslancom, povedal, že teraz má dva domovy. S mojou ženou teraz máme tiež dva domovy.“

MATÚŠ KOSTOLNÝ