ktorý v osemdesiatych rokoch pretlmočil Tančiareň do filmovej reči. Minulý víkend ju v réžii Martina Hubu uviedlo Slovenské národné divadlo. Spolu s Martinom Porubjakom je aj autorom scenára. V tanečnej sále a` la hotel Carlton sa tancuje o tom, ako šli dejiny našou krajinou.Chvíľu som vás sledovala na verejnej generálke. Sedeli ste na balkóne, pod sebou plné hľadisko. Pôsobili ste šťastne, nie nervózne, ako to býva tesne pred premiérou. Znamená to, že ste spokojný?

Každopádne, prežíval som pocit uvoľnenia, že je to už zorganizované. Či dobre, menej dobre, veľmi dobre, alebo veľmi zle, tieto pocity ustúpili generálnemu pocitu, že sa to uzavrelo, že sme Tančiareň dokázali doviesť do konca.

Čo bolo najťažšie?

Najviac ma vyčerpávalo, že som sa ocitol na tenkom beztextovom ľade. Nemal som istoty, o ktorých viem, že ma pri práci vždy podržia. U mňa k nim patrí to, že sa hrabkám v texte a snažím sa nájsť čo najviac toho, čo doň autor dal, a niekedy možno aj nedal. Tu zrazu moje záchranné kolesá neboli, a tak, aby som sa udržal nad hladinou, musel som šliapať vodu oveľa viac, než som zvyknutý.

Na tenký ľad ste vkročili dobrovoľne, alebo vás tam potisol dramaturg Martin Porubjak, spoluautor scenára?

Veľmi sa mi páčil film Ettoreho Scolu, pod jeho vplyvom som už hádam pred ôsmimi rokmi v SND navrhol, aby sme Tančiareň zinscenovali. Vtedy sa to ale nestretlo s dôverou. Potom u nás hosťovali s týmto predstavením maďarskí kolegovia z divadla Vigszínház a vlastne vtedy som sa dozvedel, že film vznikol na základe inscenácie francúzskeho divadla. To mi dodalo asi najviac odvahy skúsiť to. Nadobudol som pocit, že tento spôsob vyrozprávania histórie je krásny, sľubujúci prejsť cez historické momenty metaforami. S Marošom Porubjakom sme usúdili, že niet najmenšieho dôvodu, aby sme inscenáciu nerobili na základe našej dejinnej skúsenosti, radenia našich historických faktov.

Nebolo ťažké dohodnúť sa, čo v hre bude, keď scenár, kde treba v skratke zachytiť celé storočie, píšu dvaja ľudia? Každý človek má iné spomienky, dominanty, vzťah k jednotlivým obdobiam, vytvorený na základe prečítaného, prežitého, rodinných spomienok.

Nebol problém dohodnúť sa, čo sú míľniky – rozpad Rakúsko-Uhorska, prvá republika, Slovenský štát, vojna, povstanie, päťdesiate roky a tak ďalej. Ani zhromažďovať dejinné fakty, niečo človek vie, niečo prežil. Najťažšie bolo nájsť fígeľ, ako to všetko zdeliť rečou poetickou, zrozumiteľnou a pre javisko dramatickou. Ako, povedzme, vyjadriť hrôzu päťdesiatych rokov. Nechceli sme dvíhať prst, ani zaujímať extra jednoznačné a jednostranné stanoviská, snažili sme v širokom spektre možných videní faktov podať čo najobjektívnejšiu správu.

A čo je tam osobného, ktoré sú vaše privátne spomienky, príbehy, udalosti?

Rozpad Rakúsko-Uhorska sme napríklad „vybavili“ cez trojjazyčnú Víliu – áriu z operety F. Lehára. Pamätám si, ako moja stará matka začala vetu v jednom jazyku, prešla do druhého a skončila v treťom. Alebo, moje prvé stretnutie s kapelou Kučerovcov. Bolo to v päťdesiatych rokoch v kúpeľoch Sliač, kde som bol s rodičmi. Tak ako v predstavení, naozaj to bolo v deň politických procesov, takže sa mi to prelína. Na jednej strane hrôzy, že sa vešali pre režim najháklivejší ľudia, a súčasne sa to prekrylo havajskými kvetmi. Tiež tancovanie na pesničku Kučeravá Káča. Dnešným mladým ľuďom to možno až tak veľa nehovorí, ale ja mám s týmto „oblbovákom“ spojených toľko rokov, akcií, udalostí v živote – a nad nimi neustále tá nezmyselná Káča. Vtedy som to tak nevnímal, ale dnes to už chápem ako rafinovanosť režimu, prekryť tragický fakt pozlátkom. S tým sa tu vždy dosť pracovalo. Keď hrozilo, že ľudia pôjdu na námestia, pustili v televízii Angeliku, keď chceli národ odučiť chodiť do kostola, organizovali sa doobeda najatraktívnejšie podujatia. Chlieb a hry, to platí odnepamäti. Zaujalo ma manipulovanie so spoločenským vedomím, lebo v období, ktoré sme si prežili, sa s vedomím manipulovalo dosť.

Mnohí ľudia vravia, že pri sledovaní Tančiarne sú namäkko, dokonca ste sa mi s tým priznali aj vy sám. Pritom sentiment nenastupuje len pri nesporne dramatických chvíľach, ako je povedzme transport židovskej dievčiny, ale aj pri veselých, roztancovaných scénach. Súvisí to s nostalgickými spomienkami. Každá generácia si tu nájde svoje piesne – jedno či ježkovky, Kučeravé Káče, Bratříčka, beatlesovky alebo song Cher – pri ktorých sa zlomilo srdce, zažilo čosi kľúčového. Pre vás je čo najsentimentálnejšie?

Mňa dojíma vysťahovalectvo, to permanentné húkanie lodnej sirény. Myslím, že je to trochu zabudnutý a nedocenený fakt našej histórie. Vysťahovanie sa prvých žobrákov, ktorí nie sú schopní uživiť rodiny, sme naschvál poňali dosť sentimentálne, cez príbeh malého dievčatka. Je to už taký relikt, ozaj trošku dávno, aby sme sa k tomu príliš konkrétne vyjadrovali. My môžeme zobrať fakt a dať príbeh. Ale je hrozné, koľko ľudí odišlo počas Rakúsko-Uhorska, hospodárskej krízy, aký veľký vplyv Ameriky priniesli tí, čo sa vrátili, a ako to bolo potom seknuté orientáciou na inú stranu. Zažili sme toľko vysťahovaleckých vĺn – štyridsiaty ôsmy, šesťdesiaty ôsmy, dnes – a národu akoby stále bolo jedno, že mu ľudia odchádzajú. Najsmutnejšie je, že návraty tých, čo svet okúsia, nie sú také časté ako v okolitých krajinách. Vezmite si Poliakov, Juhoslovanov, dosť ich odchádzalo, ale každý sa chcel vrátiť, aj keď to vyústilo do tragédie. U nás vieme odísť dajako ľahko. Možno aj preto, že človek má pocit, že ho tu nikto až tak nečaká, že nikomu až tak nechýba. Neviem. Nerád by som to hodnotil, nikdy som neemigroval, ani na to nemám povahu, ale samotný fakt, že hodnotná vrstva masovo odíde, sa nedá nevidieť.

A čo dojíma človeka Martina Hubu?

Ja mám najväčšiu slabosť jednoznačne pre šesťdesiaty ôsmy. Tam bola moja generácia na biologickom vrchole, veľa osudov sa úžasným spôsobom naštartovalo, Pražskou jarou v sebe ľudia objavili úžasné rezervy, obrovskú chuť dokázať si svoje schopnosti. Vtedy nebol Západ zďaleka taký vzdialený ako dnes, aj keď tam bol blahobyt. No keďže my sme roky vysvetľovali ľuďom, že celá elektronika je šaľba kapitalizmu, zaspali sme obrovský vývojový stupeň, a dnes ho ťažko dobiehame. Vtedy ste však ešte mali pocit, že tam môžete prísť, a keď ste trošku schopný, aj vás vezmú. Ale doma ste sa tiež mohli realizovať spôsobom, ktorý dovtedy nebol možný. Ľudia, čo nesmeli písať, hrať, spievať, zrazu hrali, spievali písali. A potom to tvrdé „cvak“, ktoré trvalo nepredstaviteľne dlho. Lebo v konsolidačnom procese si, tak ako v našej metafore, veľké percento ľudí, seba nevynímajúc, štrnglo s režimom ponúknutým šampanským. Prijalo drobné pseudoradosti, vyhráte hokej nad Rusmi a máte pocit, že ste vyhrali vojnu. A moc sa len spokojne nad vaším šťastím usmieva.

Neviem si predstaviť, ako vyzeral divadelný scenár, ktorý ste predložili kolegom. Text hry, kde nikto z hercov nemá jedinú vetu.

To je dobrá otázka, ani ja som si to spočiatku nevedel predstaviť. Vedel som jedno, že hercom nedám žiadny dramatický text, a preto som si dal záležať, aby som vypracoval dosť bohaté životopisy postáv. Neviem, o ktorej dramatickej postave plnej textu, som si kedy spravil takýto podrobný životopis ako u týchto dvadsiatich ľudí. Pomenoval som si ich a vymyslel charaktery, vychádzajúc aj z kolegov, o ktorých som vedel, že ich obsadím. Možno sa im na prvý pohľad javilo paradoxné, keď nemajú text, ako môžu vyjadriť presné charaktery – zakomplexovaná dievčina, problém so závislosťou, neschopnosť „vysloviť sa“ staršieho páru, ktorý by celý život aj k sebe čosi cítil, ale asi mu nebolo temperamentom dopriate nájsť odvahu. Prečítali sme to, porozprávali sa, či takých ľudí poznáme, čo zo svojich slabostí tam nachádzame, a to bol jediný pevný bod, čo sme mali. Vlastne, ešte som mal jasno o troch divadelných obrazoch.

O ktorých?

Keď som raz cez prázdniny na chate uvažoval o Tančiarni, napadlo mi, že holokaust vyjadrím cez step. Začal som si predstavovať, ako by sme sa vyhli ťažkopádnejším riešeniam s vyzliekaním donaha, parami a inými symbolmi, ktoré sa mi nie celkom vždy páčili. Vymyslel som si, že by sa to dalo vytancovať, vystepovať sa z holokaustovej hrôzy. Vedel som, akí sú pohybovo nadaní moji žiaci Ivka Kuxová a Ondrík Kovaľ, cez prácu v škole som sa zoznámil aj s ich dušou. Zámerne spomínam ich mená, tiež Zuzky Marošovej, lebo moji študenti mi strašne pomohli, oddali sa veci. Ale aby som sa vrátil. Povedal som si, že rovnako ako holokaust skúsim si pripraviť aj ďalšie dve – tri čísla, o ktorých som vedel, že by tam mali byť. Pomerne jasno som mal v návrate Amerikána, to je rodinný príbeh, a takisto som vedel, že chcem procesy päťdesiatych rokov spojiť s klziskom, bláznením sa na ľade ženy, čo jej popravili muža, lebo to tiež poznám z osudu jednej rodiny.

Ako vyzerali skúšky?

Tieto príbehy sa predcvičili, precizovali a od nich sa predstavenie postupne rozrastalo doprava, doľava, z krôčika na krôčik. Spával som nejaké dve hodiny, lebo všetko som si musel písať. Chvíľami som si myslel, že sa zbláznim zo svojej neschopnosti. Ale potom som si uvedomil, že takú veľkú dramatickú scénu, ako je povedzme záver Hamleta, hrá 14 hercov, a tu ich je na javisku od prvej po poslednú chvíľu dvadsať. A v činohre predsa len, jeden hovorí, a ostatní sú ticho, prejdú po scéne, ale tu je dvadsať beztextových postáv, ktoré musia mať vnútorný život, musia sa hmýriť a musí to klapať. Ty sem a on tam, ktorej akcii kedy venovať pozornosť a ktorú potlačiť. Takáto „štrikovačka“ bola vyčerpávajúca a bolo ju treba dosť precízne pripravovať po nociach. Aby sme na skúškach takto štrikovali, od pohľadu k pohľadu, od dotyku k dotyku.

Mimochodom, keď som po generálke počúvala názory publika, ktoré tradične pozostáva z dôchodcov, staré dámy si pochvaľovali noblesu scény ą la hotel Carlton, ale mali výhrady, že na začiatku a na konci používate priveľa decibelov.

Lebo vtedy hráme o dnešku a pre dnešnú tanečnú sálu je typická hlučnosť. Dnes máte vo všetkých „carlton halách“ džuboxy, divú diskotéku. Aj Ladislav Chudík, ktorý bol taký láskavý, že prijal moje pozvanie do tanca v tejto inscenácii, a hrá v nej Pána hlavného, je z toho hluku chorý. Sťažoval sa nám, že aj keď letuje v Senci, stále tam čosi hučí, až sa štrk sype a chveje. Vedeli sme, že s tým má problém, ale dohodli sme sa, že to vydrží. Preto, aby sme ukázali kontrast relatívneho pokoja dvadsiatych rokov. Nuž ale, tam zase príde ten nezamestnaný. Každá doba má čosi, čo ju irituje a čo ju pohládza.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ