Dnes asi až príliš módny literárny pojem magický realizmus, spájaný predovšetkým s menami Borges, Cortázar či Márquez, prvý raz použil – vo výtvarnom umení – nemecký kritik Franz Roh v roku 1925. Pomenoval ním tvorbu postexpresionistov a aj keď sám ho po rokoch radšej vymenil za termín nová vecnosť, v literatúre sa magický realizmus usadil pevne. V tej slovenskej sa k nemu (či k jeho terminologickým modifikáciám) priraďuje aj meno PAVLA RANKOVA, ktorý v literárnej súťaži Poviedka 2001 získal prémiu denníka SME za poviedku Big Brother And The Holding Company, ktorú uverejňujeme v dnešnom vydaní v prílohe Magazín SME.

Uvedená poviedka nie je práve typickým príkladom magického realizmu. Kam by ste ju zaradili?

„Tá nemá s magickým realizmom asi nič spoločné. Je trochu sentimentálna a trochu moralistická. Ja by som ju umiestnil do priečinka náboženskej literatúry.“

Čo je vám bližšie – podávanie mágie, akoby bola realitou, alebo reality, akoby bola mágiou?

„Mágia ma takmer nezaujíma – a to ani v literatúre. Naproti tomu realita, skutočnosť je pre mňa fascinujúca. Je fantastická, magická a čudesná. Pohnútky a konanie ľudí sú často iracionálne, v prírode sa dejú zázračné veci, dokonca život ako taký je jeden nepochopiteľný zázrak.“

Kedy ste prvý raz spoznali diela vyššie uvedených autorov či podobne píšucich spisovateľov?

„Tvorba Cortázara, Márqueza a niektorých ďalších autorov magického realizmu sa mi veľmi páči. Myslím, že prvá kniha, ktorú som čítal z tejto škatuľky, bola Solentinamská apokalypsa od Cortázara. To bolo okolo roku 1984. Potom prišli Puškáš, Mitana, Martini. Druhý šok som zažil po uverejnení poviedky Vaša Pankovčína v Dotykoch. Uvedomil som si, že zrelým márquezovským štýlom píše aj akýsi mladý východniar.“

Bol niekto vplyvný ešte pred nimi?

„Kerouac a jeho kniha Na ceste, tam sú začiatky môjho písania pred dvadsiatimi rokmi. Neskôr beatnici, to som zasa veršoval. Dodnes úprimne ďakujem redaktorovi istého časopisu, ktorý mi dvoma vetami jasne povedal, že takto zo mňa básnik nebude. Asi tri roky som nepísal nič.“

Čo vás znovu prinútilo písať?

„Iracionálna logika vojenského života na základnej službe. Prvá poviedka, ktorá tam vznikla, vyšla neskôr v mojej debutovej knižke.“

Tomuto nie príliš rýchlemu rozbehu ste akoby zostali verný. Nie?

„Som pomalý aj rýchly. Celé mesiace nenapíšem ani riadok a potom za večer mám hotovú desaťstranovú poviedku. A nasledujú zase mesiace bez písania.“

Čitatelia v očakávaní vašej novej tvorby teda musia byť trpezliví?

„To ma neznepokojuje. Teraz už aj v slovenčine vychádza viac dobrých kníh, ako človek stačí prečítať. Navyše si nemyslím, že by som disponoval masou fanúšikov. Jednoducho sa našlo zopár stoviek ľudí, ktorým sa zapáčil prebal mojej knižky a kúpili si ju. Ktovie, či ju vôbec dočítali.“

Ako došlo k spolupráci s vydavateľstvom L.C.A.?

„Na začiatku deväťdesiatych rokov vydával Kali Bagala časopis Maternica. Prostredníctvom spoločných priateľov som sa s ním zoznámil a ponúkol mu do časopisu niekoľko poviedok. V roku 1995 mi potom vydal knižku S odstupom času.“

Tá bola úspešná u kritikov i verejnosti.

„Aj tak je mojím najväčším fanúšikom práve Bagala. V rámci marketingu sa istý čas pohrával s myšlienkou, že ma bude prezentovať ako kultového autora. Lenže kultoví autori sú na Slovensku cca dvaja: Mitana a Pišťanek.“

O vašom renomé svedčí aj zaradenie do Slovníka slovenských spisovateľov, na čo iným jedna knižka zďaleka nestačí. Aký je to pocit mať de facto na papieri, že ste spisovateľom?

„Teší ma to, aj keď racionálna zložka mojej mysle mi stále našepkáva, že tento jav je na pomedzí náhody a omylu. Berme to ako dôkaz toho, čo som hovoril pred chvíľou – že realita je iracionálna a záhadná.“

Myslíte si, že svoj talent využívate naplno?

„Je to naozaj dobrá otázka, ale žiadna rozumná odpoveď mi nenapadá.“

V máji vám v L. C. A. vyjde ďalšia knižka My a oni / Oni a my. Uvedomujete si, že očakávania sú teraz už väčšie?

„Nie, očakávania nie sú veľké. Očakávania nie sú. Moje meno si pamätá zopár ľudí a z nich mnohí preto, lebo ma poznajú aj v mimoliterárnom živote. Nie som uznávaný ani známy. Ale celkom rád by som takým autorom bol. Len ako?“

ALEXANDER BALOGH