uje na festivale Ars Poetica. Včera prednášal vysokoškolákom, dnes bude hosťom na večere poézie v A4 Nultom priestore. Je poéziou ho počúvať.
Ako sa vám hralo v Simpsonovcoch a vôbec, ako ste sa tam dostali?
„Jedného dňa zazvonil telefón. Asistent povedal, že mi volajú Simpsonovci a chcú, aby som v jednej epizóde zahral sám seba, aj sa sám nahovoril. Rozmýšľal som pár sekúnd a prijal to. Simpsonovci sú jeden z najlepších programov. Inteligentný, politicky agresívny, satirický a veľmi literárny. Hrám Roberta Pinského, poeta, ktorý je tak trochu chmuľo.“
Čo vám dnes hovorí vaše kreslené ja?
„Istým spôsobom by som mal byť asi šťastný, no som zmätený. Viete, pre nahrávanie som vtedy letel z Bostonu do Los Angeles 10. septembra 2001 tou istou linkou, na ktorej o deň neskôr narazilo lietadlo do jednej z dvojičiek.“
Čo vás presvedčilo, aby ste teraz prišli na Slovensko?
„Chuť inšpirovať sa. Mnoho umelcov v Spojených štátoch získalo inšpiráciu z prekladovej poézie, a nie vždy išlo o jazyky s veľkým počtom obyvateľov. Navyše, mnoho amerických básnikov mojej generácie pochádza z rodín, ktoré majú korene mimo Ameriky.“
Je veľa ľudí, ktorí majú v mladosti letmú aféru s poéziou, no neskôr vzťah k nej stratia. Ako si vás poézia získala?
„Keď som bol veľmi mladý, chcel som byť džezovým hudobníkom. V škole ma poznali skôr cez hudbu, veľa som hral, no v učení som nevynikal. A v tých trinástich som aj ja mal problém robiť to, čo mi iní prikazovali. Napokon som si v maturitnom ročníku uvedomil, že to, čo ma brzdí v skutočnom hudobnom rozlete, je zhodou okolností nedostatok hudobného talentu. Keby som bol vedel hrať na trúbku tak, ako som túžil, hral by som na ňu aj teraz. Rád som sa však pohrával i so zvukomalebnosťou a významami slov. Tak som našiel hudbu v poézii.“
Ste autorom projektu Moja obľúbená báseň. O čom je?
„Mojou myšlienkou bolo, aby najrôznejší ľudia prišli so svojou obľúbenou básňou a vysvetlili, čo sa im na nej páči. Zrodilo sa mnoho intímnych príbehov. Produkčný štáb vybral niektoré najzaujímavejšie básne a ľudí, natočil s nimi krátke filmy. Na základe toho, akú báseň človek báseň predniesol, ako sa pritom tváril, akú mimiku a gestá použil, sme si mohli predstaviť, ako poéziu vníma, ako si ju vysvetľuje, ako ju prežíva. Vznikli dévedéčka, webstránka a vyšli tri antológie poézie s úryvkami listov s príbehmi ľudí, ktorí v nich vysvetľujú, prečo sa im daná báseň páči. Tento projekt ma presvedčil, že je nepravdivé tvrdenie, že poézia nie je populárna. Nie je to však televízna šou.“
Tak čo je poézia, keď ju ľudia čítajú?
„Je pre mňa veľmi dôležité, že v priestore medzi akademickým svetom školských syláb a šoubiznisom, televíziou či filmom existuje niečo, čo nie je vytvorené za účelom maximálneho zisku. To je kultúra a v nej vytvára poézia dôležitý a hodnotný priestor. Nemožno ju zaradiť ani tam, ani tam. Znamená to, že o tých videách, dévedéčkach či antológiách nie je dôležité hovoriť, treba ich jednoducho vidieť, počuť, čítať.“
Súvisí podľa vás čítanie básní so sebarealizáciou človeka?
„Myslím si, že báseň nie je nejaký subjekt na papieri, ona sa deje, musí sa stať, a to zakaždým, keď ju niekto vysloví, prednesie. Nejde však o performatívny rozmer, o hereckú interpretáciu, skôr o rozozvučané napísané slovo, stvorenie novej reality svojím zvukom. Nevieme presne, kto báseň robí skutočnou. Báseň hovorí skrze človeka v danej chvíli, a tak sa uskutočňuje. Rovnako dobre sa nachádza v človeku, ako sa človek nachádza v nej.“
Ako sa dá podľa vás nájsť cesta k porozumeniu poézie?
„Všetkým tým, ktorí majú pochybnosti o schopnosti porozumieť poézii, by som povedal – nebojte sa, nejde o jednoznačný význam, báseň nie je hlavolam ani inteligenčný test. Mnoho dobre mysleného školského vyučovania presviedčalo a presvedčilo mnohých, že pochopiť poéziu znamená predovšetkým byť schopný o nej niečo múdre povedať. Samozrejme, nie som proti múdrosti, je vždy lepšia ako hlúposť. Báseň však nie je test vašej schopnosti múdro hovoriť, je to hlboké umelecké dielo.“
Už to môže byť odstrašujúce.
„Zoberme si na porovnanie operu alebo rap: ľudia, ktorí ich milujú, by boli, myslím, veľmi sklamaní, keby nadobudli pocit, že hudbe rozumejú na prvé počutie. Dôležitou súčasťou umeleckého zážitku je prekvapivé porozumenie na druhý, tretí či ďalší raz. Čítajte báseň nahlas. Význam k vám nepríde hneď, no báseň vás k nemu privedie. Ak je dobrá, zvuková podoba, ktorú jej dáte, vám pomôže. A choďte aj na www.favoritepoem.org a pozrite si, čím všetkým môže byť čítanie poézie. Ako sa poézia deje.“
Nie je prednes či recitácia skôr na škodu poézii?
„Všetky umenia, ktoré obdivujem, majú niečo do činenia s fyzickým dianím, s hmotou, ktorú vezmete a vdýchnete jej život. Poézia je svojím spôsobom najtelesnejšia z umení. Báseň potrebuje pery a jazyk, ktoré jej dajú formu. A pre mňa je dôležité, že nemusí ísť o profesionála. Nie som proti profesionálnemu výkonu, no to obyčajné, ľudské pôsobí v poézii oveľa priamejšie.“
Ste akýmsi veľvyslancom poézie. Myslíte si, že je to pre ňu potrebné?
„Trochu akoby sme ju tým podceňovali. Popularizácia poézie je, ako keď potrebujete pridať niečo k lieku, aby ste ho mohli užiť. V našom projekte sme však nehovorili ľuďom - potrebujete poéziu, dokonca americkú, potrebujete nás. Naopak, pýtali sme sa, čo máte a čo by ste chceli mať, a potom sme už len počúvali odpovede. Dostali sme tisíce listov.“
Čo vás pri písaní poézie drží až doteraz?
„Jednoducho si neviem dať pokoj, nedokážem sa s tým pohrávaním zastaviť. Moja myseľ je rozptýlená alebo skôr sústredená na množstvo bodov a kontextov naraz, neustále ju niečo núti hrať sa. Dokážem robiť mnoho vecí naraz, no ani jednu bezvýhradne. A poézia je taká fyzická, čokoľvek sa môže stať jej súčasťou, všetko je v nej dovolené. Keď som si to uvedomil, už som od nej nechcel odísť, dostala ma. Samozrejme, očakávania sú dnes iné, ako keď som mal dvadsaťpäť rokov. No stále je to tá istá energia. A fyzický zápas.“
Tlmočil Martin Solotruk
