ami zabávali na diskotéke, iný bol s kamarátmi v krčme. O päť rokov neskôr sa všetci ocitli pred vyšetrovateľmi a pár mesiacov na to pred súdom, ktorý ich vinil z únosu, znásilnenia a vraždy medičky Ľudmily Cervanovej.Pred dvadsiatimi rokmi to boli mladí muži, ktorí mali život pred sebou. Viacerí sa chystali po skončení školy vstúpiť do praxe, založiť si rodiny. Všetky plány zhatila v roku 1981 päť rokov stará udalosť. Zo dňa na deň sa ocitli za múrmi väzenia, z ktorého sa dostali von až po dlhých rokoch. A nie je vylúčené, že iba dočasne.

Väčšina z nich o svojich osudoch dnes nechce rozprávať. Začali nový život a nechcú jatriť staré rany. Iba traja napokon súhlasili s tým, že príbeh dvoch desiatok rokov, zverejnia, a iba jeden z nich bol ochotný vystupovať pod svojím plným menom.

Na nikoho sa nehnevám

Ak by sa mal do bodky naplniť rozsudok bratislavského krajského súdu z roku 1982, opustil by M. K. brány väzenia o štyri roky, teda v roku 2005. V prípade vraždy Ľudmily Cervanovej bol označený za hlavného páchateľa, ktorý mal nielen všetko naplánovať, ale za pomoci ostatných aj zrealizovať. Odsúdený bol na nepodmienečný trest odňatia slobody na 24 rokov.

Bolo 15. júna 1981, šesť hodín ráno, keď u M. K. niekto zazvonil. Nevstávalo sa mu ľahko. Deň predtým mal promóciu a po oslave si chcel dopriať trošku dlhší spánok. Keď napokon otvoril, uvidel pred dverami mužov v uniformách, ktorí mu stroho oznámili: „Oblečte sa, pôjdete s nami!“

M. K. vraj netušil, kvôli čomu ho zadržiavajú. „Pýtal som sa ich na to niekoľkokrát, ale odpovedali mi iba, že sa to onedlho dozviem. Myslel som si, že ma chcú vypočuť kvôli jednému kamarátovi, ktorý pred časom emigroval a s ktorým som si pravidelne písal.“

Auto so zadržaným mladým inžinierom napokon zastavilo pred policajným oddelením v Dunajskej Strede, kde ho prvýkrát vypočuli. „Najprv sa ma pýtali, s kým sa kamarátim a stýkam, či chodím do Bratislavy a tak podobne. Potom chceli počuť mená mojich kamarátov. Keď som niektorých vymenoval, povedali mi, že chcú počuť iné mená. Nechápal som, a tak ich začali vymenovávať oni. Jedného som poznal, ostatných len z videnia,“ spomína M. K. Policajtom však pravdepodobne stačilo aj to.

„Po chvíli na mňa vyšli s tým, že som sa zúčastnil únosu, znásilnenia a vraždy a výsluch poriadne pritvrdili. Najskôr mi začali nadávať, potom mi jeden z nich chytil hlavu a obúchal mi ju o stenu. Kričal na mňa: ‘Nerozprávaj, jeden krk mám, ale dám ho na to, že pôjdete všetci do basy, lebo ste Cervanovú zavraždili. Nemyslite si, že sa z toho dostanete.‘ Stále som si myslel, že je to iba nedorozumenie, ktoré sa vysvetlí, a pustia ma domov. Vedel som, že som nič také nespravil.“

Na druhý deň previezli M. K. do bratislavského Justičného paláca, kde výsluchy pokračovali, neskôr do väzby v Trenčíne. „Pri jednom z výsluchov v Bratislave nastala u mňa skratová reakcia a keď mi niekoľkýkrát za sebou opakovali, čoho som sa mal dopustiť, a že viacerí už svedčili proti mne, tak som im povedal, že majú pravdu, bol som pri tom, ale na nič si nepamätám.“

Toto priznanie sa nakoniec ukázalo ako veľmi dôležité. V trenčianskej väznici mal už M. K. viac času na rozmýšľanie. Snažil sa rozpamätať, čo robil a kde bol v júli 1976. „Skúste si spomenúť, čo ste robili v ten a ten deň pred piatimi rokmi. Je to veľmi ťažké. Na to si presne nemôžete pamätať. Jedine, že by sa stalo niečo výnimočné. A práve toho som sa chytil. V júni 1976 som sa totiž oženil. To bol záchytný bod. Napokon som sa dostal k tomu, že 9. júla 1976 som nemohol byť na diskotéke v Mlynskej doline, pretože som bol s partiou na stanovačke v Ivanke pri Nitre. Boli tam so mnou siedmi ľudia. Akonáhle som bol predvolaný na najbližší výsluch, tak som to povedal vyšetrovateľovi s tým, že k predchádzajúcej výpovedi som bol donútený. Týchto svedkov som potom žiadal vypočuť aj pri pojednávaní. Súd to však odmietol.“

Ešte dnes, keď M. K. spomína na priebeh výsluchov, trasie sa mu hlas. „Každého z nás stavali do pozície, že väzeniu sa v žiadnom prípade nevyhne. Keď však všetko prizná a povie, kto je v tom namočený, tak si môže zachrániť kožu. Pamätám si, ako raz po niekoľkohodinovom výsluchu prišiel do miestnosti rozzúrený vyšetrovateľ, treskol papiermi o stôl a povedal, že ak sa okamžite nepriznám, tak končí vyšetrovanie a mám istý povraz. Pri ďalšom vypočúvaní mi hodil psychológ na stôl fotky, aby som si ich pozrel. Bola na nich mŕtvola Cervanovej. Keď som si ich pozrel, spýtal sa, čo na to hovorím. Pamätám sa presne, že som mu povedal: ‘To je strašné čo sa stalo‘. Psychológ ale do spisu uviedol, že som povedal: ‘To je strašné, čo sme urobili‘.“

M. K. napokon svoje priznanie stiahol a aj pri hlavnom pojednávaní zdôraznil, že bolo od neho vynútené. Nepomohlo mu to. Súd síce neakceptoval návrh prokurátora na trest smrti, no aj tak mu vymeral najvyšší trest spomedzi všetkých.

Ako sa vtedy cítil? „V prvej chvíli som bol veľmi nahnevaný, ale nepociťoval som strach. Veril som tomu, že sa odvolám na Najvyšší súd a ten ma oslobodí, pretože som sa nedopustil ničoho, z čoho ma obviňovali.“ V súvislosti s vynášaním rozsudku si M. K. spomína ešte na jeden moment. „Keď predseda senátu čítal rozsudok, roztriasli sa mu ruky. Dokonca až tak, že si musel papiere položiť na stôl, lebo ich už nemohol udržať. Keď som to zbadal, uvedomil som si niekde v podvedomí, že to čo robí asi nerobí z vlastnej vôle.“

Najvyšší súd však o pol roka neskôr všetky odvolania zamietol. M. K. nastúpil výkon trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine leopoldovskej väznice. Strávil tam osem rokov života a nechce o tom veľa hovoriť. „Boli to neľudské podmienky. Neustále ponižovanie, či už zo strany dozorcov alebo iných väzňov. Dávali nám robiť najťažšie manuálne práce, napriek tomu, že sme boli vyštudovaní a mohli teda robiť aj kvalifikovanú prácu. O tom sa ale nedá rozprávať. Nedokážem to ani všetko popísať. Kto to nezažil na vlastnej koži, by to aj tak ťažko pochopil.“

Po prepustení z väzenia na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSFR v októbri 1990 chcel M. K. začať nový život. Začal podnikať, ale zakrátko zistil, že jeho pozícia bude omnoho ťažšia ako u iných. „Ľudia sa na vás stále pozerajú ako na zločinca a niektorým nevysvetlíte, že ste nič neurobili, a že ste boli odsúdený neprávom. Našťastie, mnohí to časom pochopili, takže som sa mohol znovu nadýchnuť. Teraz si už len želám, aby sa to všetko uzavrelo. Trvá to už dvadsať rokov a ja tých dvadsať rokov vlastne nežijem.“

Pri otázke, či niekomu z tých, čo svedčili proti nemu, takéto konanie vyčíta, sa M. K. zamyslí a po chvíli mlčania povie: „Nehnevám sa na nich, aj keď ma namočili do niečoho, čo som nikdy nespravil. S jedným z týchto svedkov sa občas dokonca stretávam v meste. Normálne ho vždy pozdravím. Čo mám robiť? Veď on za to nemohol. Tiež sa stal súčasťou súkolia a musel fungovať, pretože ak by nefungoval, ocitol by sa na tej istej strane ako my.“

Každého možno zlomiť

Zo siedmich Nitranov, ktorí mali 9. júla 1976 uniesť z diskotéky v Unic klube Ľudmilu Cervanovú a neskôr ju znásilniť a zavraždiť, boli na tejto diskotéke preukázateľne dvaja. Milan Andrášik je jedným z nich a svoju účasť v Mlynskej doline ani nepopiera.

„V ten deň sme tu aj s kamarátom mali na návšteve dve priateľky z Francúzska. Boli sme u mňa doma v Lamači, kde som mal nový byt, a večer sme išli na diskotéku do Unicu. Odchádzali sme odtiaľ okolo polnoci. Všetci štyria spolu a spolu sme sa aj vrátili späť do Lamača,“ spomína.

Prvýkrát ho v súvislosti s týmto prípadom zadržali v apríli roku 1978. Na dva dni, ako svedka. O dva mesiace sa opakovalo to isté. Definitívne zadržanie prišlo, tak ako v prípade M. K., 15. júna 1981 ráno. „Myslel som si, že ma budú zase držať dva dni a potom ma pustia. Napokon som sedel pekelných 3414 dní.“

Rolu svedka vraj vyšetrovatelia ponúkali M. Andrášikovi ešte dva týždne. „V tom čase boli obvinení traja. Policajti ma presviedčali, že tí traja budú určite visieť, že je to hotová vec, a ja, ak sa chcem zachrániť, mám prijať úlohu svedka a svedčiť proti nim. Odmietal som to a po dvoch týždňoch obvinili aj mňa. Ako spolupáchateľa.“

Milan Andrášik sa napokon tiež zlomil a niekoľkokrát sa priznal. „Vždy som im dával priznania, ktoré sa menili podľa toho, čo chceli počuť. Vtedy mi dávali najavo, že dostanem maximálne desať rokov. Takto to trvalo asi dva mesiace. Pochopil som, že zlomiť je možné každého a je to len otázka času. Vyšetrovatelia útočili predovšetkým na racionalitu. Neustále opakovali, že na 99 percent odvisnem a mojou jedinou šancou je priznanie. Napokon ho aj dosiahli a aj keď som ho neskôr odvolal, tak sa dnes hanbím za to, že som sa priznal k niečomu, čo som nikdy neurobil. Stále som ale veril, že moja nevina sa preukáže. Súd však odmietol vypočuť naše priateľky z Francúzska, ktoré mohli potvrdiť, že v ten večer sme boli stále s nimi.“

Aj pre Milana Andrášika navrhoval prokurátor trest smrti. Výsledným ortieľom bolo 22 rokov nepodmienečne. Keď čakal na vynesenie rozsudku, mal veľmi zlé pocity. „Na jednej strane som veril, že nedostanem absolútny trest, že to nemôžu urobiť, no na druhej strane advokáti stále hovorili, že je to veľmi zlé. Stále som si však opakoval, že ma nemôžu obesiť, keď som nevinný. Ale tú hrozbu som si uvedomoval, lebo aj veľa nevinných bolo už popravených a obesili ich bez mihnutia oka.“

Milan Andrášik od prvej chvíle, ako nastúpil do leopoldovskej väznice, v ktorej mal stráviť 22 rokov, dúfal, že bude prepustený skôr. „V tých hnusných podmienkach mi k prežitiu pomáhala aj nádej, ktorú som do seba stále vlieval. Vždy som si hovoril – je január, február, marec – do konca roka budem vonku. Akonáhle sa však prehupol júl, august, september, bolo mi jasné, že tento rok to nebude, ale možno už na budúci.“

Po troch rokoch začal na seba upozorňovať a dvakrát sa rozhodol držať hladovku. Najskôr to bolo pätnásť dní, potom trinásť. „Veľmi som si ale nepomohol. Keď som začal hladovať, tak ma vždy zavreli do jednej diery, kde som mohol komunikovať akurát s pavúkmi a muchami. Bolo to na nevydržanie, na zbláznenie.“

Keď nepomáhali hladovky, skúsil písať listy a odvolania. Takisto bezvýsledne. Nádej na prepustenie mu nakrátko svitla v roku 1985. Dostal tuberkulózu a vyzeralo to, že ho prepustia zo zdravotných dôvodov. Nestalo sa. Na slobodu sa nakoniec dostal tiež až v októbri 1990, keď najvyšší súd federácie zrušil osem rokov starý rozsudok.

Milan Andrášik sa po prepustení takisto rozhodol podnikať. Tak ako ostatným, aj jemu sa rozpadlo manželstvo. Tak ako ostatní, aj on sa chce očistiť. V poslednom období najviac vystupuje v médiách a žiada, aby bol prípad, ktorý natrvalo poznačil nielen jeho život, čo najskôr uzavretý.

„S menom Ľudmila Cervanová žijem už dvadsať rokov. V živote som ju nestretol, nikdy som ju nevidel. Čin, za ktorý som bol odsúdený, som nespravil a verím, že nás oslobodia. To, čo na nás spáchali, bol totiž justičný zločin.“

Od začiatku to bol komunistický zločin

„Od procesu, ktorý sa má v najbližšom čase začať, očakávam iba jedno. Oslobodenie. To aj budeme žiadať, pretože sme nevinní. Keď to ale aj tak dopadne, náš život nebude o nič ľahší,“ hovorí P. B., ďalší z obvinených. S označením obvinený však nesúhlasí. „Aký obvinený alebo obžalovaný? Ja som jeden z troch, ktorí si trest už odsedeli. Tento súd môže byť jedine o rehabilitácii.“

Keď v júli 1981 prišli policajti P. B. zatknúť, takisto netušil, kvôli čomu. „Dnes sa nad tým už smejem, ale keď mi neskôr oznámili, prečo som zadržaný, tak mi v prvom momente spadol kameň zo srdca. Krátko predtým som totiž kúpil auto, trošku som ho zreparoval a predal. Myslel som si teda, že ma chcú obviniť z kšeftovania.“

Skutočný dôvod sa však napokon ukázal ako oveľa horší. „Bol som dosť prekvapený, keď som sa dozvedel, čo a s kým som mal urobiť. Všetkých ostatných som totiž v tom čase poznal iba z videnia a v takejto zostave sme nikdy nikde neboli. Prvýkrát vlastne až pri súde,“ vysvetľuje.

P. B. mal pôvodne proti ostatným tiež iba svedčiť. Keď to odmietol, takisto dostal obvinenie zo spolupáchateľstva. Ako jediný sa však nikdy k ničomu nepriznal. „Od začiatku som to vnímal ako komunistický zločin. Môj otec bol bývalý živnostník, ktorému po roku 1948 všetko zobrali a zatvorili ho, takže som vedel, že toto je zločinný systém, čo sa mi potvrdzovalo pri každom vypočúvaní,“ hovorí P. B. a opisuje, akým spôsobom chceli od neho vyšetrovatelia získať priznanie. „Hovorí sa tomu metóda pomalých šokov. Postupne vám oznamujú veci, ktoré si nemáte ako overiť, pretože ste absolútne odrezaní od sveta. Mne stále hovorili: ‘Ty špina svinská, ty sa nehanbíš? Už sme ti zavreli otca, mater, a to len zato, že ty sa nechceš priznať. Celú rodinu si do toho zatiahol, nehanbíš sa?‘ Toto som počúval každý deň, od rána do večera. Takto to bolo postavené. To nebolo tak, že niekto prišiel, naplašil ma a ja som sa priznal. To bol sústavný a strašný teror.“

Najčastejšie sa P. B. vynára v pamäti situácia, keď ho raz skoro ráno eskortovali na neznáme miesto. „Prišli si po mňa do cely asi o pol štvrtej ráno. Oznámili mi, že ma prevezú, a že pri najmenšom pokuse o útek ma zastrelia, čo hneď potvrdili obtiahnutím samopalov. Nakoniec ma doviezli do Brna. Zavreli ma do jednej miestnosti, v ktorej boli iba dve stoličky a stôl a nechali ma tam asi dve hodiny. Triasol som sa na celom tele, jednak od strachu, lebo som nevedel, čo bude nasledovať, a aj od zimy. Postupne som sa začal rozhliadať a bol som šokovaný. Steny boli vykachličkované a všade boli na nich stopy krvi, rozmazané, ako keby sa niekto zakrvavenými rukami snažil po stene vyškriabať hore. Inde zas boli prilepené chumáče vytrhaných vlasov, no hrôza. Potom prišiel vyšetrovateľ a niekoho priviedol. Nemohol som sa ani pozrieť koho, lebo som musel sedieť vystretý, nesmel som sa oprieť, ani pozrieť napravo či naľavo. Až potom, keď sa ma opýtal, či ho poznám, som sa obzrel a uvidel som R. B. Oblial ma studený pot. R. B. mal neprítomný pohľad, triasol sa a bol úplne zlomený. Keď vyšetrovateľ videl, ako som sa zhrozil, tak mi len povedal – vidíš, on sa už priznal. O niekoľko rokov neskôr som sa rozprával s ľuďmi, ktorí prežili Osvienčim, koncentračné tábory, s ľuďmi, ktorí prežili väznenie v päťdesiatych rokoch. To isté, čo robili s nimi, robili aj s nami. Nie v päťdesiatych, v osemdesiatych rokoch.“

P. B. bol ako spolupáchateľ odsúdený na osem rokov väzenia a podmienečne prepustený v marci 1988. „Na jednej strane som cítil obrovskú eufóriu z toho, že som na slobode, že to mám všetko za sebou, a že som to prežil v tých neľudských podmienkach. Na druhej strane som sa ale bál. Netušil som, čo môže byť ďalej.“

Po prepustení sa zamestnal ako úradník. Po šiestich mesiacoch však stál opäť pred súdom. Vtedajší slovenský prokurátor podal sťažnosť proti jeho prepusteniu. „Mal som pripravené dve tašky. V jednej boli zbalené osobné veci, pripravené do väzenia, v druhej všetky spisy.“ Federálny prokurátor však sťažnosť slovenského prokurátora zamietol a P. B. zostal voľný. Aj on však musel začať odznova. Po návrate z väzenia nemal vôbec nič. „Manželka, ktorá sa medzičasom so mnou rozviedla, si zobrala úplne všetko. Nasťahoval som sa teda k rodičom a jediné, čo som vtedy mal, bolo oblečenie, ktoré som mal na sebe. Neuveríte mi, ale bol som vďačný aj za to. Za to, že nemusím mať oblečený väzenský mundúr, ale že môžem mať normálne civilné nohavice, košeľu, topánky.“

Najšťastnejší v živote vraj bol, keď sa v roku 1989 zrútil komunistický režim. „Plakal som od šťastia a veril, že spravodlivosť zvíťazí. Lenže odvtedy uplynulo jedenásť rokov a stále nič. Teraz tiež podnikám, ale tá nálepka, ktorú mám stále na sebe, nie je dobrá reklama. Trúfnem si povedať, že nebyť tohto, bol by som ako živnostník päťkrát úspešnejší. Najmä ľudsky ma to preukrutne ponižuje.“

* * *

Pojednávanie v prípade Cervanová, ktoré sa malo na bratislavskom krajskom súde začať v utorok 17. apríla, bolo tento týždeň odročené. Dôvodom je námietka zo zaujatosti, ktorú proti predsedovi senátu Štefanovi Gašparovičovi vzniesli piati z obvinených. Vzniesli ju kvôli tomu, že Š. Gašparovič bol členom senátu, ktorý ich v roku 1982 odsúdil za vraždu Ľ. Cervanovej na vysoké tresty odňatia slobody.

PRIPRAVIL: ANDREJ ŠIMONČIČ

FOTO – AUTOR, TASR, ARCHÍV