Súčasný český ombudsman JUDr. Otakar Motejl bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch známy ako advokát, ktorý obhajoval v politických trestných veciach viacerých disidentov, stúpencov neoficiálnej kultúry a aktivistov nezávislých hnutí, okrem iných P. Tigrida, J. Kořána, J. Lederera, J. Rumla či členov skupiny Plastic People. V rokoch 1983 – 1989 bol jedným z obhajcov Ing. M. K., obvineného v prípade vraždy Ľudmily Cervanovej.
K obhajobe vášho klienta ste sa dostali až po vynesení rozsudku. Ako ste tento prípad vnímali?
Myslím si, že vyšetrovanie od začiatku sprevádzal celý rad procesných chýb a nedokonalostí. Ťažko je dnes jednoznačne povedať, či vyplynuli z neznalosti, neschopnosti alebo akéhosi profesijného diletantizmu, prípadne či tam existoval úmysel osvojiť si nejakú vyšetrovaciu verziu. Tá je totiž vo všetkých takýchto veciach základným problémom a ak sa jej niekto až príliš drží, podriaďuje potom tomu celý rad úkonov. A z toho následne vyplývajú chyby. Čo ale mňa mimoriadne znepokojovalo, to boli veľmi silné emócie, ktoré tento prípad sprevádzali. Samozrejme, pri takejto vražde sú emócie všade vôkol, tu ale boli, povedal by som, dvojnásobné. Najviac ma však zarazilo, že na obale spisu, tak ako som ho vtedy videl, bola farebná fotografia zavraždeného dievčaťa. To bolo veľmi neseriózne.
Mohol to byť spôsob psychologického nátlaku na ľudí, ktorí boli do prípadu priamo zainteresovaní?
To bol zjavný psychologický nátlak. Išlo o vraždu mladej ženy a tú bolo treba pomstiť. Možno to akosi patrí do ľudskej spontaneity, ale rozhodne to nepatrí do profesionálnej úrovne. To by ale nemalo hrať rolu snáď ani pred porotou, dokonca ani v podmienkach nášho vtedajšieho kvázivyšetrovania.
Čo rozhodlo, že ste sa tomuto prípadu začali venovať?
Do istej miery to boli práve tieto momenty, ktoré ma nakoniec, zase obrátene emocionálne, viedli k tomu, že ma ten prípad skutočne zaujímal. Navyše išlo o zložitý detektívny príbeh, ktorý vo mne rozhodne nevyvolával dojem úplnej alebo maximálnej objektivity konania. Veľmi na mňa zapôsobila aj história so zmenami výpovedí korunnej svedkyne, ktorá ich niekoľkokrát, dokonca aj pri hlavnom pojednávaní odvolala s tým, že boli na nej vynútené. Tu došlo, k u nás v tom čase nebývalému správaniu sa štátnych orgánov, že stíhali niekoho kvôli zmene výpovede, a potom ho za to tvrdo potrestali. To som vo svojej dlhoročnej advokátskej praxi nezažil.
Práve v čase, keď ste sa v tomto prípade začali angažovať, podala skupina obhajcov odvolanie na generálnu prokuratúru. O čo vtedy išlo?
V tejto akcii skupiny obhajcov som sa angažoval, ba možno som ju svojím spôsobom aj inicioval. Ako obhajca jedného z obvinených som si bol totiž vedomý, že keby som podával iba sólo podnet v jeho mene, mohlo by to dopadnúť tak, ako vtedy dopadli všetky predchádzajúce odvolania, čiže by bol zamietnutý. Na tomto podnete, ktorý sme vtedy podávali na federálnu generálnu prokuratúru, bolo silné práve to, že sme ho podávali ako skupina obhajcov, napriek tomu, že v určitom procesnom štádiu sa záujmy obvinených rozchádzali. Existovala tam akoby kaskáda, že vždy sa jeden priznal, a potom svoje priznanie odvolal, takže to vlastne v pozícii obhajcu konkrétneho obvineného vytváralo akési rozdiely záujmov. Vtedy sme sa so slovenskými kolegami dohodli, že problém je omnoho vyšší a širší ako problém jednotlivca. Dokonca bol v tejto akcii zaangažovaný aj kolega obhajujúci klienta, ktorý sa priznával priebežne. Išiel tak vlastne proti variantu viny svojho klienta, ktorý nakoniec do istej miery na konečnom rozsudku profitoval. To bola asi hlavná výnimočnosť tohto prípadu a ja som skutočne úprimne presvedčený o tom, že by mal byť revidovaný.
Súhlasíte s názorom, že siedmi Nitrania boli vlastne odsúdení bez dôkazov?
Dôkazy tu boli skutočne problémom, pretože dôkazom môže byť čokoľvek. Ale pozor! Tam sa dali postaviť dva varianty. Jeden, ktorý by úplne zbavoval viny, a druhý naopak, úplne usvedčujúci. V tomto prípade ale existovali pochybnosti o každom, ešte aj o tých pôvodných elementárnych dôkazoch, ako napríklad, aký bol časový interval od smrti do nálezu mŕtvoly. Dokonca aj v čase, keď Najvyšší súd SSR rozhodoval o odvolaní, to bolo spochybňované kvôli vnútorným rozporom, ktoré sa týkali nálezu. Do akej miery to bola manipulácia, do akej posadnutosť neobjektívne sa pomstiť a do akej miery diletantizmus, alebo nepodarená práca, to sa nedá jednoznačne zhodnotiť. Skôr sa obávam tých zbytočne stratených rokov, lebo dnes bude už nové dokazovanie oveľa pofidérnejšie.
