e,“ hrdo vraví majiteľka príbytku, v ktorom nechýba gauč, dekorácia a teplá perina.

Bývanie však nie je vždy ideálne. „Minulá zima bola zlá, lebo mi tieklo do domu, tak sa tam nedalo žiť,“ spomína Ľudmila, ktorá prezimovala v stane. V domčeku žije štyri roky. Muža jej pred očami zabil ďalší bezdomovec, ktorý chcel bývať s nimi. Päťdesiatštyriročná žena však nezúfa, hoci je sama a svoje tri dospelé deti nevidela dvadsať rokov. „Nezaujímajú sa o mňa. Možno bola chyba vo mne. Šest rokov som sedela,“ hovorí.

Dnes žije zo 700 korún mesačne, ktoré si zarobí zberom kovov. „Čudovali by ste sa, čo všetko ľudia vyhadzujú. Mám krásne pulóvre a tieto strieborné prstene, ktoré mám na ruke, som našla v koši,“ pýšila sa aj pred mestskými policajtmi Ľudmila. Pochádza z Dubovej pri Brezne, kde pracovala v školskej kuchyni, pracovala aj ako robotníčka v mincovni či v kuchyni hotela Lux v Banskej Bystrici. O budúcnosti má jasno: „Keď ma stadiaľto vyhodia, tak jednoducho skončím. Tento domček je mojím domovom,” stroho vraví.

Podľa vedúceho referátu sociálnej pomoci Karola Langsteina z mestského úradu v Banskej Bystrici, má aj inú možnosť. „Navštívili sme tú pani a oboznámili sme ju o tom, že obec je povinná postarať sa o ubytovanie pre svojho obyvateľa, ak nemá kde bývať a má v obci trvalé bydlisko.“ Ľudmila však má na to jednoznačnú odpoveď. „Ja som si tu už veľmi zvykla. Nebudem o nič žiadať a nemám ani prečo. Mám predsa svoj dom.”