Keď zástupy odvážnych budhistických mníchov začali pochodovať mestami bývalej Barmy, dnes Mjanmarska, okamžite sa stali symbolom revolúcie, ktorá nevydržala ani týždeň.
Dvadsaťpäťročný mladík z Mandalaya a podobne ako väčšina z pol milióna ďalších mníchov v krajine, nechce povedať svoje meno.
Po pokojných protestoch, ktoré junta sebavedomo rozohnala, je lepšie byť opatrný. Podľa svedkov šafránových chlapcov odvádzajú nákladnými autami na neznáme miesta. „Viacerých z nás bili a zastrašovali počas vypočúvania,“ povedal jeden z prepustených mníchov.
Pre režim je to nepríjemná situácia. Budhizmus je v Mjanmarsku hlavným náboženstvom, v každej dedine je menší kláštor a pagoda. Vidieť ako polícia zatýka chlapcov, nie je práve najlepšie „píár“. Aj preto sa väčšina brutálnych akcií deje v noci, keď platí zákaz vychádzania.
Mnísi, výnimkou nie je ani tento tichý mladík z Mandalaya, vychovávajú deti, zúčastňujú sa na svadbách a pohreboch.
„Za to dostávame od veriacich milodary. Nemôžeme prijímať nijaké peniaze,“ hovorí mních bez mena, ktorý sa nebojí rozprávať o svojom sne za lepší život v krajine. Sám, ako ostatní, okrem rúcha, strojčeka na holenie a dáždnika, vlastní už len misky na vodu a na almužnu.
Keď v lete junta prudko zvýšila ceny palív a zvýšili sa aj ceny ryže, mnísi podporili protesty v uliciach Rangúnu.
Od vojenských predstaviteľov režimu odmietli prijímať dary a dno svojej misky obrátili ostentatívne nahor. Silný signál, ktorý na chvíľu povzbudil desaťtisíce ľudí. Dnes v uliciach vidno iba starých mníchov alebo ich mladých žiakov.
