Židia často hovoria, že sú sami sebe najväčšími nepriateľmi a že nikto nenávidí Židov, tak ako Židia.
Je to hrozné, ale často je to tak. Napríklad tradičný izraelský spor medzi aškenázskymi Židmi z Európy a sefardskými z Blízkeho východu a severnej Afriky.
V posledných týždňoch sa opäť prejavil za dosť nechutných okolností. Najprv významná aškenázska náboženská škola odmietla prijať niekoľko detí zo sefardských rodín. Vraj nemajú dostatočne „aristokratický“ pôvod.
Potom zase sefardský mladík namaľoval hákový kríž na dom aškenázskych Židov. Údajne pre to, že pochádzajú zo „zdegenerovanej“ Európy, o ktorej nie je v Tóre ani zmienka.
Inak sa však tento spor odohráva skôr v humornej rovine.
Pre Sefardov sú Aškenázi lakomí a hašteriví ako Poliaci (Boh ťa ochraňuj od ženy z Poľska, zvykne sa hovoriť napríklad v irackých rodinách), puntičkárski ako Nemci, a keď sa modlia, nezáživne jojkajú namiesto toho, aby sa poriadne ukláňali.
Aškenázi zase považujú Sefardov za „Arabov“ (mnohí, hlavne starí ľudia, skutočne hovoria po arabsky lepšie ako po hebrejsky) a hovoria o nich ako o „irackých pyžamách“. To pre ich zvyk zostávať vo fajnových pyžamách aj do obeda a všeobecne sa príliš nestresovať.
Katastrofa je, keď sa v jednej rodine stretnú sefardskí a aškenázski Židia.
To je takmer ako Montekovci a Kapuletovci z Romea a Júlie.
Jedni sa predháňajú pred druhými a vyťahujú na protivníkov najsmiešnejsie obvinenia.
Môj iracký svokor napríklad nikdy nezabudne vyhodiť na oči otcovi môjho švagra, že poľskí Židia žiadajú od svojich žien vyúčtovanie každého šekelu z nákupov.
Tomu sa okamžite zakalia jeho modré aškenázske oči a vyštekne, že sefardské ženy musia kráčať pár krokov za svojimi mužmi ako v stredoveku.
Ani jedno z týchto tvrdení nie je samozrejme pravda, ale na zahrievaciu „hádku“ to stačí. Tradične sa však rýchlo skončí a premení sa na lamentácie o tom, ako by všetci najradšej Židov utopili v lyžičke vody.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
