Román Medea a jej deti by mohol byť rozprávaním o tom, ako veľké dejiny zasahujú do malých dejín každodenných ľudských životov. Ale nie je, dejiny tu síce predstavujú neodmysliteľnú, ale predsa len v úzadí ostávajúcu neosobnú silu.
Podobne ako prírodné katastrofy občas dramaticky zasiahnu do osudov ľudí, tragicky ich poznamenajú, no i po tomto zásahu všetko plynie ďalej, aj postavám prózy Ľudmily Ulickej Medea je jedno, či ich príbuzných zabili komunisti alebo bielogvardejci, či sa utopili v mori, alebo či so sebou skoncovali sami.
Smrť ostáva smrťou, tak ako dôstojný život prežitý zodpovedne a naplno zostáva hodnotou za akýchkoľvek podmienok.
Ulická sa nepotrebuje vyrovnávať s minulosťou, aj keď udalosti v ZSSR, kde sa príbeh odohráva, by na to poskytovali nedozerné more príležitostí. Rovnako nechce ani moralizovať. Vo svojom pútavom rozprávaní, zameranom na jedinečné ľudské životy, nesentimentálne, ale citlivo, s občasnou diskrétnou iróniou, prepletá príbehy široko rozvetvenej rodiny, spojené navzájom jedinou postavou – bezdetnou vdovou Medeou, krymskou Grékyňou.
Práve prostredie Krymu, miesta s ohromujúco bohatou pamäťou, svojím spôsobom ľahostajného k sociálnym experimentom 20. storočia, zohráva v próze dôležitú úlohu. Táto krajina je spätá s protagonistkou natoľko, že Medea sa stáva jej súčasťou ešte počas života a aj po smrti v nej zotrváva ako dobrotivý duch miesta.
Autorka kladie vedľa seba rôzne podoby lásky, od tichej a vyrovnanej, hravej a nezáväznej až po vášnivú a sebazničujúcu. Rozpráva o rôznych podobách bolesti a zrady, konfrontuje mužskú a ženskú mentalitu, ale nehodnotí. Podobne ako jej Medea, je tichou a chápavou pozorovateľkou ľudských osudov. Predvádza, ako sa pôsobením neúprosne urovnávajúceho toku života napokon všetky excesy, veľké vášne, nevery, rozchody utíšia a prebolia.
Do popredia sa tak nevtieravo dostávajú elementárne záležitosti – domov ako miesto prvotnej ľudskej súdržnosti, miesto, kam sa možno vždy z ktoréhokoľvek kúta sveta vrátiť, kde sa vykope studňa, založí oheň, kde sa stretáva rodina a pobehujú deti. A práve na nich je Ulickej prosté, no pútavé rozprávanie o ľudskej nezlomnosti a vytrvalosti spojenej s úctyhodnou pokorou k životu, napokon založené.
Ľudmila Ulická: Medea a jej deti. Preložila Katarína Strelková. Kalligram Bratislava, 2007.
Autor: Ivana Taranenková Autorka je literárna kritička
