Bez ohľadu na to, či je prichádzajúci vítaný, alebo nie.
V Afganistane vyžaduje tradičný bontón každého, kto sa s vami hoci len na chvíľu zastaví, pozvať na čaj.
A tak, ak vás na kábulskej ulici zastaví policajt, vynadá vám za priestupok a potom vás pozve na šálku zeleného čaju.
Samozrejme, že nejdete, ale opýtate sa na zdravie otecka, ktorého ani nepoznáte, nie to, aby ste vedeli, či žije. A v mieri sa rozídete.
I keď obe krajiny, tak Čečensko, ako i Afganistan, sú krajiny, kde štátna správa vrátane polície takmer nefungujú, a o krvilačnosti miestnych obyvateľov sa tradujú legendy obe spoločenstvá fungujú podľa istého poriadku.
Ten poriadok nedáva oficiálna ústava, ale výchova, tradičná a prísna, i pestovanie dobrých mravov od kolísky až do hrobu.
Len vďaka tomu horkokrvní Afganci držia sami seba na uzde, a nakoniec sú i pohostinní.
Je dôležité, aspoň čiastočne poznať tieto pravidlá a ctiť miestne zvyklosti, aby si človek jednak nepripadal ako blbec a jednak proti sebe nepopudil orientálny temperament.
Ten, kto by to hlavne mal vedieť, sú diplomati.
Minulý týždeň mi môj manžel Paikar napísal, že českí diplomati sú v ohrození.
Paikar je totiž Afganec.
Priviedol na českú ambasádu v Kábule dvoch afganských lekárov, ktorí idú na stáž do Čiech. Boli to vážení muži, ako všetci afganskí lekári. Čakali pár slušných slov, opýtanie na zdravie rodičov a detí a šálku čaju.
Alebo aspoň kávu s lógrom. Dostalo sa im čakania na ulici a na miestne pomery studeného a nemravne krátkeho rozhovoru.
Potom buchnutie dvierkami a dovidenia len „na pol huby,“ ako sa hovorí. „U vás sa zatvára za nedovolené nosenie zbrane, u nás má samopal každý dorastenec, ale zabíja sa za krivé slovo,“ povedal muž a sľúbil, že mojich krajanov bude napriek tomu všetkých chrániť.
A ja asi ponúknem ministerstvu zahraničia nejaký krátky kus slušného orientálneho správania.
Zachraňovať ľudské životy, to je totiž moje.
