e a výbere Karola Wlachovského. Obsahuje texty, ktorých ústrednými postavami sú Slováci.
Napriek tomu, že klasik maďarskej literatúry Kálmán Mikszáth pre slovenského čitateľa už takmer neexistuje, po dlhšom čase vychádza na Slovensku vo vydavateľstve PT Marenčin výber z jeho krátkych próz pod názvom Tvrdé kotrby (Horniaci, Horniaky) v preklade a výbere Karola Wlachovského. Obsahuje texty, ktorých ústrednými postavami sú Slováci.
Keby nás nepremáhala skepsa, mohlo by sa nám zdať, je tu ďalšia šanca, aby cez spomínanú zbierku slovenskí čitatelia pochopili, že tu pred sto rokmi žili vedľa seba Maďari a Slováci bez toho, aby sa neustále pre národnú príslušnosť sporili. To by však o podobnú skúsenosť čitateľ musel stáť.
Na konferenciu o jeho diele, ktorá sa konala prednedávnom vo Veľkom Krtíši pri príležitosti jeho 160. narodenín, prišli zo Slovenska zástupcovia niekoľkých univerzít (Nitra, Banská Bystrica), i bratislavský Ústav svetovej literatúry SAV. Predsa tu však odzneli interpretácie Mikszáthovho diela výlučne len v kontexte a z pohľadu maďarskej literatúry a dejín. Pre slovenských literárnych historikov Mikszáth nejestvuje. A pritom, ak prijmeme definíciu slovenskosti spisovateľa v podobe, že autor žije medzi Slovákmi a píše o ich živote bez ohľadu na to, v akom jazyku tvorí, no s podmienkou, že jeho diela možno čítať i v slovenskom preklade, mali by sme medzi slovenských spisovateľov zaradiť i jeho.
Narodil v roku 1847 v Sklabinej v Novohradskej župe, ktorá bola v tom období čisto slovenskou dedinkou. Vyrastal v monarchii v období, keď príslušnosť k národnosti už nabrala svoj význam. Každodennosť však bola založená na ľudskej koexistencii, na koexistencii kultúr, ktoré si po stáročnom spolužití neboli cudzie. Literatúra má schopnosť dokumentovať, interpretovať i komentovať toto spolužitie prostriedkami, ktoré sú často presnejšie ako vedecké historické štúdie, nehovoriac o obmedzených praktikách politických. Kvalitná beletria zachytáva esencie bytia prostriedkami rozličných žánrov, a najpresnejšie možno práve anekdotou, paródiou, karikatúrou, ktoré boli blízke i Mikszáthovmu prístupu k témam v textoch, ktoré tak páchnu človečinou.
Keby spoločné slovensko-maďarské vedecké konferencie mali svoj význam nielen samy osebe, mali by možno i dosah širší, mimoliterárny. V takom prípade by sme si mohli z konferencie o diele Kálmána Mikszátha osvojiť ponaučenie, že cesta k slovensko-maďarskému zmiereniu by mohla viesť cez ontologickú pochybnosť, ktorá v sebe tají schopnosť tolerancie. Udalosti všedných dní nás však učia skepse.
Autor: Renáta Deáková Autorka je prekladateľka
