Čítam denníkové zápisky, privátne, dôverné, miestami až intímne a ani na okamih nepochybujem, že čítam suverénne literárne dielo.
Čítam suverénne literárne dielo a podchvíľou sa pristihujem pri úžase, ako hlboko ma autor púšťa do svojho privátneho sveta, dôverného, miestami až intímneho. Písať denník ako prózu (a naopak) excelentne dokázali na svoj spôsob najmä dvaja nám blízki spisovatelia podobného osudu – Slovák Dominik Tatarka a Čech/Moravan Ludvík Vaculík. Tatarkove písačky (a Písačky) sa už stali súčasťou literárnej histórie, Ludvík Vaculík nás v týchto dňoch opäť oslovil prekrásnou knižkou Hodiny klavíru.
V najnovšom Vaculíkovom denníku bežia vedľa seba a určitým spôsobom na seba pôsobia dve hlavné témy – spoločenská a osobná, pričom tá spoločenská je aj „setsakramentsky“ osobná.
Prvá je téma Literárnych novín – týždenníka, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia doslova verejnou inštitúciou v procese demokratizácie vtedajšej spoločnosti, no po novembri 1989 si len ťažko a zložito hľadal (a dodnes hľadá) svoje miesto v spektre slobodných českých médií.
Vaculík, redaktor a ťažiskový človek niekdajších Literáriek, analyzuje v Hodinách klavíru tento problém s veľkým emocionálnym nasadením – pocit zodpovednosti za vtedy i dnes svoj časopis sa preplieta s úvahami o zmysle „menšinových“, v dobrom zmysle slova elitných názorov a postojov v dnešnom spoločensky sploštenom období. Vaculík netají svoj smútok nad tým, že dnešné redakcie sú technologicky, ale najmä mentálne iné ako za jeho novinárskych čias. A že ho v Literárkach uznávajú i rešpektujú, ale vlastne nepotrebujú... A že tlačené slovo už dávno nemá tú moc ako kedysi...
Téma Vaculík a jeho zápas o záchranu Literárnych novín je zároveň aj témou pôsobenia niekdajších disidentov v slobodnej spoločnosti.
Druhou témou je téma veľmi súkromná, ktorú Vaculík svojou otvorenosťou – ako nám to dokázal v Českom snáři i ďalších knihách – vystavuje na ostré svetlo: vzťah muža a ženy. Keďže mužom je vždy autor, téma rokmi krehne.
Tentoraz je navyše aj dojímavo nežná, dovolím si povedať, miestami až nežne komická. Starý muž sa rozhodne, že sa bude učiť hrať na klavíri. A s rovnakým nasadením, s akým zvláda (či skôr nezvláda) zadané skladby, rieši (v úvahách) svoj krehký platonický vzťah k mladej učiteľke Petre.
„Knížka bez ženské postavy nefunguje,“ zvykne hovorievať Vaculík, čo mu umožňuje – aj v tejto knihe – suverénne sa pohybovať na tenkej hrane medzi autopsiou a fikciou. Nad oboma témami sa v Hodinách klavíru klenie neustále prítomná tretia téma: pocit uplývajúceho času, ktorý spevňuje a strvácňuje vzťah k žene, s ktorou sa Vaculík celý život delí o svoj svet. To všetko je (ako vždy u Vaculíka) popretkávané spomienkami na mladosť.
A celé je to (ako vždy u Vaculíka) veľmi sugestívne napísané. „Jsem sice exhibicionista, ale byl bych rád, kdybych u toho zároveň nemusel být,“ povedal Ludvík Vaculík začiatkom tohto roku v rozhovore pre Magazín Dnes. Lepšiu charakteristiku jeho štýlu písania nepoznám.
Hodiny klavíru je veľmi jesenná knižka. Neskoré babie leto. Krásne.
Ludvík Vaculík: Hodiny klavíru. Komponovaný deník 2004 – 2005.
Atlantis, Brno 2007.
Autor: Ján Štrasser Autor je spisovateľ, publicista
