Potom sa z Nemecka minulý týždeň presunul do iránskeho Teheránu, kde už sa s prezidentom Mahmúdom Ahmadínedžádom bozkával, držal za ruku a hovorili si navzájom priateľ a sused. Podobne sa k sebe správali i ostatní účastníci schôdzky, na ktorej si päť prezidentov malo rozdeliť Kaspické more, respektíve jeho bohatstvo. Pripadalo mi to strašne divné, ako sa tí prezidenti komunisticky objímajú, a pritom sa vlastne prišli pohádať. Alebo skoro pobiť. Lebo sa už od 90. rokov nemôžu dohodnúť, či je Kaspik more, alebo jazero a či sa teda delí podľa morských či jazerných pravidiel.
Sú aj iné medzinárodné fóra, na ktorých sa stretávajú ľudia, čo sa bytostne neznášajú. Dokonca sa i ohovárajú, hádžu na seba cez novinárov špinu a vyhlasujú si skoro vojnu. Potom sa zídu za chlebíčkami a šunkovými roľkami, dajú si pohár šampusu a hlavne, zbadajú objektívy fotoaparátov a nenávisti je koniec. Nasadia slastný výraz a sú schopní tvrdiť, že o nejaké milióny barelov vlastne vôbec nejde, lebo láska kvitne i medzi politikmi. Takáto pretvárka je fakt veľké umenie.
Politika je na takom umení založená a asi je to lepšie, než keby sa kaspickí prezidenti v priamom prenose fackali a pľuvali si do svojich sympatických tváričiek. Len je hlúpe, keď sa vybozkávajú, a doma potom stisnú nejaký ten jadrový gombík.
Nakoniec je mi predsa len sympatickejšia mierna odmeranosť pani Merkelovej, ktorá sa neocucáva s tými, čo si zaslúžia pár za uši.
