Jan P. Muchow FOTO - INT
Vždy boli slávnejší v zahraničí. Platne kapely Ecstasy of St. Theresa poznali ľudia v Amerike. Na koncert českej skupiny v New Yorku prileteli dvaja bratia mexicko-eskimáckeho pôvodu až zo San Francisca. Hromadnú popularitu získal frontman Ecstasy Jan P. Muchow doma až po tom, čo účinkoval vo filme Davida Ondříčka Šeptej. V najnovšom Ondříčkovom filme Samotáři už nehrá, zato je autorom vydareného soundtracku. Hudobné vzdelanie získal, ako vraví, z Hitšarády a od „učiteľov“ Michala Davida, Jožka Zemana a Miloša Skalky. O populárnej hudbe v Čechách si myslí svoje.
Pred časom ste sa veľmi kriticky vyjadrovali o hudobnej scéne v Čechách, že je skôr o biznise než o hudbe samotnej. Už ste si zvykli, alebo máte stále rovnaký názor?
„Možno to znelo, že som kritický, no nemyslel som to celkom tak. V názoroch som nezmäkol, ale ani neradikalizujem a šoubiznis mám rád, ale vadí mi, ako sa postupne deformuje do šialeností.“
Spresnite to na vašej tvorbe.
„Problém je v tom, že závisí viac-menej od ľudí z rádií, čo budú a čo nebudú hrať. Hudobná firma tomu ustupuje, až dochádza k tomu, že zbiera, alebo sama inscenuje demonahrávky, ktoré ponúka rádiám, a podľa reakcií sa rozhodne, s kým podpíše zmluvu. Vôbec nepremýšľajú nad tým, že existujú aj žánre, ktoré sa v rádiu nehrajú. Soundtrack k filmu Samotáři sa napríklad v éteri neobjavil. Film sám je síce veľkou reklamou, ale zlatú platňu sme získali aj bez toho.“
Žeby sa situácia zvrtla a ľudia si začali kupovať platne?
„Snažili sme sa, aby náš album nestál veľa - napríklad nová Lucie stojí šesťsto korún, tu je ešte drahšia, že? Urobili sme to tak, aby cédečko stálo dvestopäťdesiat korún, takže nie je dôvod nekúpiť si ho. Ale tu nejde o ceny. Napríklad Radiohead vydali album bez singlu a klipu, lebo im ide najviac o hudbu.“
Bude to znieť asi nemoderne, ale vo vašom žánri ste v Čechách priekopníkom.
„To je asi tým, že je ešte kopec iných ľudí, ktorí robia omnoho progresívnejšie veci, akurát o nich nevieme. Nemali to šťastie dať to najavo. Mne platne vychádzajú, takže je to zmapované, ale za priekopníka sa nepovažujem. S odstupom času zistíme, že to nebolo bohviečo, že sa to len teraz nejako zložito hodnotí, keď sa niečo deje.“
Ako tých neznámych ľudí objaviť?
„Na internete sme zverejnili nahrávku zo Samotářov, pieseň Lucky Boy. Hocikto si ju môže stiahnuť a spotvoriť. Zatiaľ sme dostali sto nahrávok od amatérov aj známych ľudí. Takto sa mohol prejaviť hocikto, neoslovovali sme len zaručené mená, ktorými by sme sa chválili. Trinásť najlepších vyjde ako druhé cédečko k soundtracku.“
Nechcete sa chváliť menami, ktoré by vám zremixovali skladby, no mnoho kapiel sa chváli práve vaším zásahom na albume.
„Niekedy to ani nie je pravda. Dočítam sa, že som niekomu niečo nahral, a ten dotyčný mi akurát tak raz zavolal. Popularita je momentálny stav, za pol roka vymenia meno. Svojím spôsobom ma to devalvuje, možno by som nemal brať ponuky - ale neber, keď ťa osloví skupina Vltava, ktorú si vážim.“
A spolupráca s Annou K?
„Tá išla viac cez jej priateľa a skladateľa albumu Tomáša Varteckého, s ktorým sa poznáme už od pätnástich rokov. Vtedy som nepremýšľal nad tým, že je to Anna K.“
Aj skupina Lucie sa vami chváli. Vy sa spoluprácou živíte ako iní robením reklám?
„Bohužiaľ, v Čechách a na Slovensku je to asi rovnaké. Aj keď je trh s popmusic neveľký, nie je o peniazoch. Živím sa aj hudbou pre reklamy, lebo potom si svoju platňu môžem robiť aj rok. S muzikantmi nespolupracujem pre peniaze, vždy sa nájdu prepojenia, že niekoho poznám, alebo mám k niekomu vzťah. Čo sa týka Lucie, P. B. Ch. je výborný! To je mimozemšťan, takže je ťažké povedať nie. A Lucii rešpektujem. To, že som mohol znetvoriť skladbu Šrouby do hlavy, aj tak dosť „úchyláreň“, bolo pre mňa výzvou.“
Vy svojej tvorbe hovoríte znetvorovanie?
„To bol iba príklad. Nakoniec sa aj tak kapela rozhodla, že ešte vždy by to mala byť počúvateľná pesnička, tak sme urobili kompromis. Niekedy sa dostanem do situácie, keď si poviem: toto som potreboval? Napríklad, keď skladba znie komerčnejšie, ako je môj štandard. Ale sebectvo ustúpi s pocitom, že niečo je predsa dôležitejšie ako moje ego.“
Viete sa obmedziť natoľko, aby skladba ešte vždy bola od pôvodného interpreta?
„Skupiny väčšinou už majú nejaký svoj štýl, z ktorého sa len snažím vytlačiť maximum. Na spevákovi-sólistovi je najzábavnejšie to, že nemusí byť vždy rovnaký.“
Kedy ste naposledy vydali nejakú vlastnú vec s projektom Ecstasy of St. Theresa?
„Pred rokom vyšiel album InDust3 a chystám ďalší. Kým nebude hotový, nebudeme ani koncertovať.“
Dáte prednosť vystupovaniu v zahraničí, kde vás dobre poznajú?
„Na Slovensku a v Čechách by som hral radšej ako vonku, no, pravdupovediac, mňa tie koncerty nebavia. Nikdy to nie je presne tak, ako si predstavujem, vždy sa niečo pokazí, alebo je blbý zvuk. Snažím sa na to zabudnúť a užívať si koncert, lebo prenos energie - alebo ako to nazvať - medzi nami a divákmi je úžasný.“
Budete si v hudbe vždy robiť čo chcete?
„No to dúfam! Ak nie, príďte mi povedať a ja to zabalím. Ťažko súdi človek sám. Stále máš pocit, že máš odstup, až zistíš, že si dávno už len šedý priemer.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
