Euroúradníci teda prišli s normou, ktorá sprísňuje i zrýchľuje autorizáciu pesticídov a zakazuje ich používanie v kritických miestach, v rezidenčných štvrtiach, neďaleko vody a podobne. Potom návrh odoslali do Európskeho parlamentu, ringu, kde sa prirodzene stretáva tisíc rôznych záujmov. Tak pribudlo množstvo pozmeňovacích nápadov, od odmietnutia akejkoľvek regulácie pesticídov až po ich úplný zákaz. Výsledok europoslaneckého hlasovania sa dá zhrnúť takto: pesticídy by sa nemali používať v obytnej zóne, štáty by ich mali zaťažiť vyšším zdanením a umieračik zvoní práškovacím lietadlám.
Socialisti a zelení to označili za víťazstvo snahy o väčšiu ochranu krajiny a zdravia obyvateľov, pravicoví europoslanci kritizovali náklady, ktoré to prinesie chemickému priemyslu a poľnohospodárom. Pesticídy neprospievajú ľudskému zdraviu ani krajine, preto má snaha o ich maximálne striedme využívanie svoju logiku. Európa je v tom na čele.
Preto skôr než hádka o zmysluplnosť jednotlivostí v návrhu je namieste otázka, či je tu nová regulácia vôbec nutná. Pokiaľ už dnes nemožno striekať pesticídmi polia, ktoré ležia na sútoku riek alebo v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí, prečo by sa malo znovu hovoriť to isté a napínať hranice racionality? Faktom totiž je, že pesticídy sú drahý špás, takže poľnohospodári a údržbári futbalových ihrísk si ich používanie, našťastie, beztak dvakrát rozmyslia.
