Zatknutie popravnej čaty pritiahlo medzinárodnú pozornosť k brazílskej kultúre "sociálnych čistiek". Aktivisti tvrdia, že napriek zatýkaniu ostávajú vraždy na objednávku vzmáhajúcim sa obchodom v najväčšom štáte Južnej Ameriky.V provincii Pernambuco, najchudobnejšej a najnásilnejšej oblasti Brazílie, sa vražda stala službou, ktorú zákazníkom odporúčajú rovnako profesionálne a neemotívne ako ranné noviny.

Dlhujete peniaze, ktoré by ste radšej nesplatili? Prečo radšej namiesto zháňania financií nenecháte veriteľa zabiť? Potĺkajú sa deti ulice alebo drobní zlodejíčkovia okolo vašich potravín a škodia obchodu? Našla si vaša žena milenca? Alebo máte už plné zuby otravného suseda?

Za 500 až 2500 USD bola až do svojho zatknutia v apríli 2007 popravná čata v Pernambucu ochotná postarať sa o akýkoľvek ľudský problém, akokoľvek malicherný. Navždy.

Dvadsaťčlenný gang, ktorý zahŕňal aj policajtov mimo služby, vojakov, obchodníkov a nájomných vrahov, vykonával v Pernambucu v priemere tri až štyri vraždy týždenne. Celých päť rokov. Odhaduje sa, že od roku 2002 spáchal viac ako tisíc vrážd. Mnohé z obetí boli deti bez domova a iní "nežiaduci".

"Dalo sa to nazvať firmou na vraždy," povedal Jorge Pontes, pernambucký policajný šéf. "Bola pripravená ujať sa každého zabíjania, akokoľvek malého. Na polícii sme ju volali 'všeobecná nemocnica'."

Špirála násilia

V Brazílii, ktorá má štvrtú najvyššiu mieru vrážd na svete, vyčnieva hlavné mesto Pernambuca Recife s ročným priemerom osemdesiat vrážd na stotisíc obyvateľov ďaleko nad najnásilnejšie mestá USA. Objasnenosť vrážd - len dve percentá - tiež odráža profesionalitu zločinov, ako aj neschopnosť chabo financovaných a skorumpovaných bezpečnostných zložiek bojovať s čatami smrti. "Mám vyše sto nevyriešených prípadov vrážd a žiadne prostriedky na ich vyšetrovanie," pripustil Fernando Machado, policajný šéf v Ribeirao, veľkomeste na juh od Recife. Ribeiraovská polícia má jedno funkčné auto a chronicky sa jej nedostáva peňazí na benzín.

Nájdu sa aj občasné úspechy v boji proti "sociálnym čistkám", ako volajú činnosť vraždiacich kománd v Brazílii. Napríklad v roku 2005 odsúdili na štrnásť rokov príslušníka vojenskej polície a popravnej čaty za vraždu z roku 1999, pri ktorej zabil pubertiaka Josenilda Joaa de Freitas. No skupiny na ochranu ľudských práv pochybujú, že takéto malé úspechy signalizujú skutočné odhodlanie zlikvidovať tieto čaty. K zatknutiu de Freitasovho vraha napríklad došlo až po rokoch kampaní Amnesty International a po odvysielaní dokumentárneho filmu v Brazílii, kde boli páchatelia identifikovaní. V tom istom roku zavraždila americkú sestričku Dorothy Stangovú popravná čata najatá farmármi. Ďalšia čata zabila dvadsaťdeväť ľudí v slume v Riu de Janeiro, pričom odsúdili len jedného jediného vraha - na 543 rokov.

Násilie bude podľa aktivistov pokračovať, kým sa bude priepasť medzi bohatými a chudobnými naďalej prehlbovať. Brazília ročne prichádza o 45-tisíc občanov v rámci nevyhlásenej občianskej vojny medzi majetnými a nemajetnými.

"Násilie je cenou, ktorú platí Brazília za sociálnu nespravodlivosť," povedala Jayne Benvenuto, koordinátorka organizácie na ochranu ľudských práv Gajop v Recife.

Dedičstvo diktatúry

Podľa Nancy Scheper-Hughesovej, profesorky antropológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley, sú korene násilia vo vojenskej diktatúre, ktorá dve desaťročia panovala v Brazílii po "revolúcii" roku 1964 inšpirovanej CIA.

Scheper-Hughesová urobila štúdiu akcií popravnej čaty. Zistila, že za diktatúry dospeli boháči k záveru, že Brazília môže napredovať, ak budú chudobní utláčaní autoritárskym spôsobom. Podľa nich bolo utrpenie v slumoch cenou za sociálny mier a zlepšujúcu sa ekonomiku.

"Za dvadsať rokov od diktatúry si Brazília nevybudovala štátny bezpečnostný systém vhodný pre demokraciu," povedal minister pre verejnú bezpečnosť Luiz Fernando Correa v roku 2006.

V 90. rokoch sa začali vracať popravné čaty, ktoré kedysi fungovali za diktatúry, keďže stredné a vyššie vrstvy sa snažili chrániť pred zločincami zo slumov. Tieto čaty sa zamerali hlavne na deti ulice, keďže takéto vraždy vyvolali len chabé protesty a uspokojovali to, čo Scheper-Hughesová považovala za "hlbokú rasovú nenávisť" v Brazílii namierenú voči chudobnej černošskej mládeži, často nazývanej "bichos", čiže zvieratá.

V roku 1987 v Alto du Cruzeiro, slume v Timbaúe, popravné čaty zložené z maskovaných mužov vo vojenských uniformách odvliekli dvanásť černošských mladíkov, ktorých mučili a popravili. Príbeh sa neocitol v tlači, keďže podľa Scheper-Hughesovej stredné vrstvy mlčky schvaľovali "vyhladzovanie". Výrazný odpor neprišiel ani zo slumov, kde sa ľudia buď báli návratu katov, alebo im dokonca nadržiavali tak, ako sa obete z koncentračných táborov stotožnili so svojimi utláčateľmi, lebo to bol jediný spôsob, ako prežiť.

Koniec v nedohľadne

V období 1988 až 1990 bolo v Brazílii zavraždených vyše 5-tisíc detí, pričom Recife zaznamenalo priemerne pätnásť zabitých detí mesačne. No ako poznamenala Scheper-Hughesová, štát sa nezmohol na ucelenú reakciu, iba po krikľavých zločinoch, akým bolo v roku 1993 ubitie siedmich pouličných detí spiacich pred kostolom v Sao Paole na smrť.

Popravné čaty sa naďalej šíria, dokonca aj za socialistického prezidenta Luiza Inacia Lulu da Silva. Prirodzene, nie všetko násilie sa pácha - alebo je financované strednými a hornými vrstvami - na chudobe. Mladíci žijúci v chatrčiach naďalej túžia ochutnať slasti veľkomesta a naučili sa nevyhýbať sa ani násiliu.

Na otázku sudcu v Recife v roku 2006, prečo zavraždil motoristu, odpovedal obžalovaný tínedžer: "Chcel som peniaze, aby som sa mohol najesť v Burger King." V Brazílii deti zabijú za šancu najesť sa v rýchlom občerstvení. V správe agentúry Reuters z roku 2006 povedal dvanásťročný chlapec Tiago, že "šetrí, aby si kúpil zbraň" a mohol uniknúť z favely.

"Príbeh popravných čiat a odporu v demokratickej Brazílii má koniec v nedohľadne," uzavrela Scheper-Hughesová.

Najímanie popravných čiat

Abdural Goncalves Queiroz, mladý robotník z Timbaúy, bol príslušníkom novej generácie ozbrojencov v Brazílii po konci vojenskej diktatúry v roku 1985.

Queiroz a jeho gang si vybudovali kontakty s majiteľmi plantáží a tovární, s políciou a politickými vodcami. Poskytoval elite ochranu, vyrovnával dlhy, vykonával vendetu a pomáhal priekupníkom s drogami a zbraňami. Väčšina jeho činnosti sa však týkala "pouličných čistiek" - zabíjania nežiaducich ľudí za podpory polície. Za päť rokov v polovici 90. rokov jeho gang zavraždil dvesto ľudí vrátane takmer všetkých starších detí ulice v Timbaúe.

No koncom 90. rokov urobil Queiroz osudovú chybu, keď rozzúril svojich vysokopostavených ochrancov. Začal požadovať peniaze za ochranu od miestnej samosprávy a od súkromných občanov a poskytoval ochranu zlodejom a pašerákom. Zameral sa tiež na "páchateľov" zo stredných vrstiev, ako napríklad paničky, čo si našli mimomanželské vzťahy, čo ho tiež stálo značnú časť podpory.

V roku 2000 Abdurala Queiroza zatkli a obvinili. Miestni i medzinárodní aktivisti za ľudské práva pomohli neskorumpovanému sudcovi nájsť dôkazy o stovkách vrážd spáchaných jeho čatou, zatiaľ čo protestný pochod proti zabijakom získal celoštátnu mediálnu pozornosť.

No v apríli 2004 vydali timbaúaskí podnikatelia manifest proti "nadmernej" legislatívnej ochrane "detských zločincov". Queirozova popravná čata sa znovu "nakopla" a aktivisti za ľudské práva začali dostávať vyhrážky smrťou.

Večer 24. apríla 2004 strelili rozhlasového hlásateľa Josého Carlosa Araúja do hrudníka, brucha a úst dvaja muži na motorkách. Pred očami jeho ženy a detí. Araújo bol kritikom popravných čiat a prepojenia miestnych obchodníkov s vraždami.

Vrahom bol devätnásťročný Elton Jonas Goncalves, ktorý sa priznal, že Araúja zabil, lebo ho verejne obvinil z príslušnosti k popravnej čate. Zdalo sa, že Araújo vo svojom vysielaní predvídal svoj koniec. "Priatelia moji, východisko z ťažkých čias je nikdy neskloniť hlavu. Je načase vstať a ísť bez ustania. Konám svoju povinnosť s jasným vedomím, ale teraz je načase vrátiť sa do reality, do Božieho sveta."