Žiadna estetika, ďalšie plány, súvislosti, scéna je zobrazená úplne natvrdo. V živote sa takéto veci, žiaľ, stávajú. Áno, fotografi nemôžu zobrazovať len ranné hmly nad potôčikmi. Je však účelom fotografických súťaží rozširovanie pocitu bolesti zo sveta?Dávno sme stratili ilúzie, že fotografia môže zmeniť svet. Obrázok Huynha Conga, ktorý počas vietnamskej vojny odfotografoval nahé dievčatko, bežiace z horiacej dediny pri americkom napalmovom útoku, nepochybne prispel k vyburcovaniu verejnej mienky a ovplyvnil tok dejín. V čase tých najrýchlejších médií sa na nás hrôzostrašné výjavy len tak valia. Začíname byť voči nim rezistentní.

Podobný obraz sveta by sme mohli získať aj z najdôležitejších kategórií fotografických súťaží fotoreportérov - profesionálov. To je inak sám o sebe dosť zaujímavý fenomén - predstavte si, že by Habera, Rolincová a Lučenič nesedeli v porote, ale prihlásili by sa do nejakej súťaže a iná, medzinárodná porota by rozhodovala, kto z týchto hviezd získa cenu.

To je približne systém súťaže Czech Press Photo, ktorá prevzala systém preslávenej holandskej súťaže World Press Photo. Tých súťaží je, samozrejme, vo svete viac, ale ak chceme zistiť, akou optikou pozerajú na svet, postačí, keď sa pozrieme k našim západným susedom - niektoré javy sú totiž univerzálne.

Môže byť utrpenie estetické?

"Fotografické súťaže sú naozaj zvláštny fenomén," hovorí známy fotograf reportér a dokumentarista Andrej Bán, ktorý bol v porote Czech Press Photo päť rokov - od roku 2000 do roku 2004. "Fotografie sú nemerateľné veličiny, ich posudzovanie je veľmi subjektívne. Pri súťažiach sa hodnotia dve kritériá - výtvarná kvalita a sila udalosti. Zakliatím novinárskej fotografie je to, že ak nejakú hroznú udalosť ako zemetrasenie či vojnu človek zaznamená pekne, je to rozpor. Toto v minulosti vyčítali okrem iného aj známemu fotografovi Sebastiaovi Salgadovi, ktorý vraj estetizoval ľudské utrpenie, robil z neho výtvarnú kategóriu. Pri novinárskej fotografii ide z podstaty veci o zachytenie udalosti. Moja osobná preferencia je, že dôležitejšie je zaznamenať v dlhšom časovom horizonte nejaký fenomén typický pre dobu. Nadradzujem teda výtvarnú stránku."

Emócie víťazia

Podľa Bána fotografie, ktoré zachytávajú emotívne silný moment, ako napríklad víťazná Exekúcia dieťaťa, majú výhodu v intenzite výpovede. "Ak sa vedľa položí akákoľvek dobrá fotka udalosti, ktorá človeka až tak nechytí za srdce, už nemá šancu."

Dve hlavné kategórie súťaže - spravodajská fotografia a reportáž - sú predmetom intenzívnej kritiky, že už toho utrpenia a zla bolo príliš veľa. "Bola celá jedna éra, keď vyhrávali hlavné ceny vojny, zemetrasenia, matky, ktoré pochovávali svoje deti, zmasakrované telá," hovorí Andrej Bán. "Ľudia sa začali pýtať: Je toto obraz tohto sveta? A fotografi a organizátori súťaží odpovedali: Áno, aj toto je obraz sveta. Ja si však osobne myslím, že je to trochu slepá ulička, médiá sú každý deň kaleidoskopom hrôz, takže už neplatí, že človek príde na World Press Photo a zostane šokovaný, lebo uvidí niečo, o čom predtým nevedel. Aj z toho dôvodu sa ťažisko súťaží posúva viac k hlbším projektom. Na to je ideálna kategória Každodenný život."

Fotografia s poslaním

Práve v tejto kategórii získala prvú cenu fotografická dvojica Alena Dvořáková a Viktor Fischer (ďalšiu prvú cenu získali v kategórii Reportáž). Duo je vo fotografickom svete raritou - pod fotografie sa podpisujú zásadne spolu, pričom nerozlišujú, ktorá fotografia je čia. Dlhodobo pracujú na svojich témach a nelákajú ich silné momentky, orientujú sa na rozsiahle cykly, ktoré sa najlepšie cítia na výstavách. Úzko spolupracujú s prestížnymi organizáciami ako Hnutí Duha, Adra či časopismi Ekolist a National Geographic. Len tento rok mali niekoľko výstav v zahraničí vrátane jedného z najprestížnejších fotofestivalov Noorderlicht.

Ich víťazná séria je fotografickým dokumentom zo života najvyššieho Čecha. Táto mediálne známa osoba je však zároveň telesne postihnutý, trpiaci človek.

Spôsobom, ako zmeniť aspoň kúsok sveta, je pre Dovořákovú a Fischera práve účasť na fotosúťažiach. "Nevieme ako ostatným, ale nám súťaže jednoznačne pomáhajú upozorniť na témy, ktoré spracovávame," hovoria tvorcovia. "Tak napríklad aktuálny súbor Najvyšší Čech uverejnil rad vplyvných českých časopisov a novín, v priebehu dvoch dní sme mu nechali urobiť aspoň základný web (www.nejvyssicech.cz) a napísali tam kontá jeho zbierky na vozík a vo všetkých novinách adresu webu uverejnili. Bez výhry v Czech Press Photo by o to vôbec nikto nemal záujem a už vôbec nie o čiernobiele fotky."

V bežných novinách a časopisoch podľa nich často kvalitnejšie fotografie s nejakým myšlienkovým presahom zaniknú. "Kvalitné fotografie musí redakcia zháňať, zatiaľ čo obrazové agentúry im pchajú skoro zadarmo svoju masovú produkciu. V poriadku, také sú časy, ale to všetko ide mimo nás," zdôrazňujú.

Aj súťaže podľa ich názoru podliehajú istým trendom. "Presne vieme, čo je kde práve v móde a čo ktorý kurátor či teoretik považuje za kvalitnú fotografiu. Podľa zloženia poroty sa dá pomerne dobre odhadnúť, aký typ fotografie kde uspeje. Je to vedľajší efekt nášho neustáleho sledovania fotografického diania u nás aj vo svete. Ale nakoniec to musia byť autori - fotografi, ktorí určujú cestu a nie teoretici, ktorí na ich prácu reagujú a prezentujú ju ako svoj objav."

Výstava na zemi

Czech Press Photo, to sú stovky fotografov, tisíce fotografií. "Práca poroty je náročná," hovorí Andrej Bán. "Hlasovalo sa na tri kolá. V prvom kole musela fotografia alebo séria získať šesť z desiatich hlasov. V druhom kole sa vyfiltrovalo asi tisíc fotografií z celkového množstva 4- až 5-tisíc. Pražský primátor vyhradil na štyri dni svoju rezidenciu, historickú budovu s obrovskými chodbami a miestnosťami. Dobrovoľníci porozkladali v bielych rukavičkách všetky fotky po zemi a porota pomedzi ne chodila a vyberala fotky do ďalšieho kola, niektoré boli, samozrejme, vo forme diapozitívov, tie sa premietali, a niektoré v digitálnej podobe. Porota chodí spoločne a hlasuje sa, kto je a kto nie je za tú-ktorú fotografiu. "A to si neviem predstaviť World Press Photo, kde je tých fotografií 50-tisíc. Tam pracujú dve poroty. Prvá vyberie najlepších desaťtisíc a z tých potom vyberie druhá porota víťazné fotografie. To asi preto, že keď tú prvú porotu odnesú na nosidlách, nastúpia čerství členovia," smeje sa Andrej Bán.

Spory

"Ako fotografovi mi dalo možno najviac to, že som sa so zvyšnými členmi poroty mohol hádať, diskutovať s nimi," hovorí Andrej Bán. Názory totiž zďaleka neboli jednoznačné napriek tomu, že všetci zúčastnení sú veľkí odborníci na fotografiu." Príklad sporu: V roku 2002 zvíťazila v kategórii Aktualita fotografia slona Kádira, ktorý sa pri povodniach utopil v pražskej zoo pred očami okolostojacich ľudí. Niektorí porotcovia však pred súťažou tvrdili, že tá fotografia je fajn, ale človek nevie, či to nie je slon v nejakej bežnej africkej rieke, ktorý dvíha chobot, čo by asi nebolo nič mimoriadne originálne. Napokon však všetci uznali, že ide o českú súťaž a v Čechách bežne slony nežijú.

Fotosúťaže pravdepodobne neprinášajú dokonalú správu o svete, ale svet je taký komplikovaný organizmus, že sa to ani nedá. Spravodajskí fotografi sa však usilujú dostať sa mu na kobylku a na rozdiel od iných verejne činných osôb sa aspoň úprimne snažia hovoriť pravdu o skutočnosti okolo nás. Nedávno sa začal Mesiac fotografie, čo je možno dobrá zámienka na to, aby sme si ich tvorbu všimli z iného zorného uhla.