Milan Mikula vystupuje na slovenskej umeleckej scéne ako osobitý solitér v oblasti grafického dizajnu, scénografie, tvorby objektov, výtvarných prostredí, performance či priestorových inštalácií. Svoje práce publikuje od prelomu 80. a 90. rokov a úspechy dosahuje najmä ako oceňovaný grafický dizajnér.
Jeho ďalšie aktivity sú už známe menej. Zrejme preto, že Mikula nemá ambíciu prezentovať sa za každú cenu. Ako scénograf napríklad vyniká v návrhoch pre neprofesionálne divadlo, ku ktorému má blízky vzťah. Napriek tomu, že jeho realizácie divadelných scén pre senické Zádrapky, myjavský Korbáč alebo trnavský Disk boli často originálnymi a kultivovanými počinmi, vďaka slabnúcemu záujmu o slovenskú amatérsku scénu ich pozná a dokáže oceniť len úzky okruh zasvätencov.
A možno povedať, že podobný osud postihuje zatiaľ aj jeho voľnú tvorbu. Autor sa totiž netlačí do komerčných minigalérií na peších zónach, pre svoje aktivity si naopak často starostlivo vyberá objekty na periférii, do ktorých nezameniteľným spôsobom zasahuje. Taká je aj jeho interaktívna inštalácia Priestor, expanzia, atrofia (kurátor Juraj Čarný), vystavená do zajtra vo výstavnom priestore Zelený dom v areáli Tranzit.sk neďaleko bratislavských Zlatých pieskov.
Nájsť tento areál nie je úplne jednoduché, je totiž ukrytý za nákupným centrom a hypermarketom. Už niekoľko rokov sa tu však konajú pravidelné aktivity v oblasti súčasného umenia a tak si Tranzit.sk našiel svojich návštevníkov. V prípade Mikulovej inštalácie je vhodnejšie slovo návštevníci uprednostniť pred slovom diváci – autor totiž s nimi počíta ako s priamou súčasťou svojej inštalácie.
V malej vyprázdnenej budove s jednoduchým obdĺžnikovým pôdorysom, holými stenami a sklobetónovými tabuľkami namiesto okien natiahol totiž dvanásť hrubých oceľových lán ukotvených do susedných alebo protiľahlých stien v rôznej výške (na snímke Milana Nogu). Do inštalácie je možné vojsť a medzi natiahnutými lanami sa voľne pohybovať. Žiaden kontakt človeka s týmito líniami zhmotnenými v priestore pritom nezostane bez ohlasu – pri koncoch lán sú totiž umiestnené gitarové snímače.
Signál z nich sa pri každom dotyku prenáša do reproduktorov v interiéri a zapĺňa priestor tajomne znejúcim dunením. Z neobývateľného priestoru sa tak stáva špecifický hudobný nástroj pre náhodný počet hráčov. Už zajtra si hru na tomto netradičnom krížencovi budovy s basovou gitarou vyskúšajú – ako zrejme poslední účinkujúci – Richard Fajnor a Erik Binder v bližšie nešpecifikovanom audioperformance Gang Bang. Začiatok je organizátormi naplánovaný pedantsky presne, na čas 16.04.11.
Autor: Vlado Janček (Autor je kunsthistorik)
