aralelný publikačný priestor. Počúvam tie slová a spomínam na výrok ruského disidenta Vladimíra Bukovského, že spisovateľ sám píše, sám sa rediguje, sám sa cenzuruje, sám sa vydáva a predáva a sám si tiež odsedí trest za toto počínanie.
Počúvam ich však (a trochu zneistiem), aj keď oznamujú, že ktosi si dnes zasa raz sám vydal svoje písačky. Zámerne používam toto prekrásne tatarkovské pomenovanie, pretože symbolizuje nie až taký bohatý, no o to vzácnejší slovenský literárny samizdat, hoci mám oprávnenú obavu, že Tatarku v súvislosti s týmto novodobým samizdatom skôr zneužívam.
Samizdat žije, počúvam už so znepokojením, keď tie hlasy víťazoslávne dodávajú – vidíte, nič sa nezmenilo, to je tá vaša demokracia. Mám neodbytný pocit, že ich šíria aj tí, čo sa kedysi samizdatu vyhýbali veľkým oblúkom, nebodaj ak ho, a hlavne jeho tvorcov a rozširovateľov, priam aj nelikvidovali.
Napriek tomu je dobre, že samizdat žije. A určite nielen preto, že keby to tak nebolo, musel by sa niekedy v hrobe obracať.