Nie, nejde o teologickú dišputu, ide o futbal. Presnejšie o tvrdé jadro fanúšikov klubu Beitar Jeruzalem.
Tých pre atmosféru, ktorú vytvárajú na štadióne, volajú Peklo. S fanúšikmi Beitaru prežívajú peklo nielen futbalisti a fanúšikovia súpera, policajti, organizátori, ale aj rôzne menšiny.
Ako to už často býva, primitívni krikľúni z Beitaru sú aj celkom radikálni nacionalisti. A teraz majú problém. Fanúšikovia Beitaru totiž na minulom zápase vypískali a "vybučali" minútu ticha za zavraždeného izraelského premiéra Jicchaka Rabina. Niektorí tiež údajne vykrikovali meno jeho vraha Jigala Amira a schvaľovali jeho čin.
Nechcem byť cynická a to, čo sa stalo, je mi odporné, ale zdá sa mi, že tí, čo sa rozhodli držať minútu ticha za Rabina na štadióne plnom fanúšikov Beitaru, si o to koledovali. Veď keby si priaznivci jeruzalemského klubu chceli uctiť Rabina, išli by asi namiesto futbalu na spomienkovú demonštráciu na Rabinovom námestí v Tel Avive.
Izraelská intelektuálna a politická špička je však iného názoru. Už celý týždeň nad prípadom fňukajú v televízii a novinách vážení komentátori aj umelci. Inokedy radikálni stúpenci slobody prejavu (aj takí, čo podporujú pálenie izraelských vlajok na demonštráciách) by zrazu chceli zobrať klubu dotácie a vyhodiť ho z ligy.
Premiér Ehud Olmert - od detstva skalný fanúšik Beitaru je zhrozený. Škoda, že nie vždy, keď sa ultras z Beitaru správajú ako zvery.
Veď peklo s Peklom trvá už roky. Zdá sa však, že problémom nie je Beitar, aj keď si za správanie sa svojich fanúšikov zaslúži trest, ale nebohý Rabin.
Dvanásť rokov po smrti sa zásluhou jeho rodiny a stádovistosti médií z neho stala nedotknuteľná, neomylná a takmer nadprirodzená postava. Dostal sa už do rovnakej kategórie ako štátna hymna či zástava.
Mám taký pocit, že ak bol skutočne taký veľký človek, ako o ňom donekonečna všetci rozprávajú, nechcel by, aby zaňho povinne držali minútu ticha kdekoľvek. Ani na štadióne. A už vôbec nie fanúšikovia Pekla.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
