Hrdinami detských televíznych seriálov sú často milé, sympatické a exotické zvieratá, ktoré vyvolávajú v malých ľudkoch túžby. Nikto už nezráta, koľko detí pílilo uši rodičom, aby im kúpili tuleňa, opicu, medvedíka koalu a ktoviečo ešte. Závery bývajú prozaické: Nakoniec to skončí pri mačke, psovi, škrečkovi, morčati, alebo andulke. Tí najväčší dobrodruhovia si vyberú králika. Nie vždy je to tak. Sú medzi nami ľudia, nie fanatickí chovatelia exotov s plným bytom terárií alebo klietok, ale normálni občania ako my, len si vybrali netypické domáce zviera a tešia sa z neho. Bizarný mlok axolotl vyvoláva v návštevách údiv a zdesenie typu "a to je, preboha, čo?". "Žiaľ, nemôžem o ňom hovoriť verejne, lebo ho mám nelegálne," priznáva jeho majiteľ. "U nás je na zozname ohrozených druhov. V zajatí sa axolotly rozmnožujú ako myši, je to normálne laboratórne zviera, ale u nás ich chovať nemôžeme, lebo vo voľnej prírode vymierajú, pochádzajú z miest, kde je dnes Mexiko City. Pritom v Čechách aj okolí si ho človek môže normálne bez papierov kúpiť a chovať."

Nuž, zákon CITES, ktorý kontroluje obchod s ohrozenými druhmi, je kapitola sama osebe.

Jašterica a krokodíl

"Čo sa týka zvláštnych domácich zvierat, väčšinou sú to plazy. Ľudia chovajú hady, jašterice, leguány," hovorí predavačka Andrea z obchodu so zvieratami a chovateľskými potrebami. "V poslednom čase sú celkom obľúbené kajmany." Sama má zvláštneho domáceho maznáčika - jaštericu agamu bradatú. "Vôbec nie je veľká, dorastá do dĺžky maximálne 60 centimetrov aj s chvostom. Má trochu flegmatickú povahu, ale dá sa s ňou aj pohrať. Je s ňou zábava, aj keď veľmi prítulná nie je. Na druhej strane, nie je ani otravná, takže je to dobrá spoločníčka," hovorí Andrea.

"Krokodíl je predaný a zaplatený," píše sa na nálepke na teráriu. Mať doma kajmana je zvláštne želanie, tento mladík až taký príjemný spoločník nie je. "Strašne hryzie," sťažuje sa druhá predavačka, Andreina kolegyňa. Ráno, keď je hladný, úplne sa hádže o sklo, musím mu tam rýchlo hodiť rybku a zavrieť, aby ma nechňapol, ja by som takéto niečo doma nechcela. Hnusný je. Potom, keď sa nažerie, už je pokojnejší, ale dobrák to teda nie je. No a čo robil, keď sme ho vyberali z klietky! Keď išiel na veterinárnu prehliadku, to už ani nechcem hovoriť."

Chameleón sa nezapája

"Tridsať cvrčkov si prosím," objednáva si mladá mamička Denisa, ktorá prišla do obchodu s dcérkou. Je to strava pre ich rodinného chameleóna a ja si predstavujem, ako si rodinka ráno píše zoznam, čo treba nakúpiť: Chlieb, maslo, syr, tridsať cvrčkov. Chameleón je vraj v pohode, ale do rodinného života sa veľmi nezapája. Býva v teráriu, z ktorého môže vyjsť, poprechádzať sa. Cvrčky konzumuje zásadne živé, ale kúzlo s vystreľovaním jazyka už nerobí, lebo v zajatí, keď mu dávajú obed až pod nos, tento reflex stratil. Je to ideálne zviera pre rozlietaných ľudí. Vydrží až dva týždne bez stravy. Tých tridsať cvrčkov mu vydrží aj týždeň, takže je to nenáročné "a ešte máme doma aj prírodné cvrlikanie". Keď človek privonia ku kadi s cvrčkami, zistí, že majitelia chameleónov majú ako bonus aj originálnu prírodnú arómu, ale čo by človek pre svojho miláčika neobetoval.

Pretláčanie s capom

Výtvarník a divadelník Igor Strinka sa s rodinou pred niekoľkými rokmi presťahoval na Záhorie - do Kuchyne. Z paneláku si vzali iba psa, ale domáca zoo sa mu medzičasom celkom slušne rozrástla. Po záhrade mu okrem psa, mačiek a sliepok behajú aj tri kozy a pravidelne aj črieda kozliat. "Suseda nahovorila moju ženu, aby sme si zobrali capa," hovorí Igor Strinka. Cap má v podstate reprezentatívnu funkciu, lebo z neho nie je žiaden úžitok." Ten však mala obec, lebo hneď prvý rok obskočil všetky kozy v Kuchyni. "Ale mali sme z toho úžitok aj my, lebo sme sa pozoznamovali s ľuďmi v obci a urobili si dobré vzťahy. Bolo to dosť zábavné, prišli susedia, a kým neprišlo k aktu, postávali sme na dvore a rozprávali sa. Capy sú inak skvelé zvieratá, majú pretláčací reflex, stačí im priložiť dlaň na čelo a už tlačia. Raz som sa s capom pretláčal aj čelom, ale vyhral."

Časom prišla aj koza, volala sa Líza a mala nejakú pokazenú výchovu - kopala, bola hnusná. "Po nej prišla Tereza, tá už je dobrá. Momentálny stav je teda taký, že máme nového capa a dve kozy - Lízu a Hermionu." Trojica sa poctivo rozmnožuje, každý rok pribudnú prírastky. "Fantastické je, že keď sa taká kozička narodí, hneď vie vyskočiť na nožičky a už behá, hneď vidí. Je to nádherné zvieratko."

Kozy prinášajú ďalšiu pozitívnu vec - treba im kosiť trávu ručne, lebo keby sa použila kosačka, tráva by sa podrvila a nejedli by ju. "Takže musím nakosiť aspoň každý druhý deň. To je zdravý pohyb na čerstvom vzduchu. V zime koza zje asi deväť kíl sena denne, tak ho musíme mať plnú povalu."

Kozie mlieko je veľmi zdravé, ale dcéra Strinkovcov ho úplne odmieta. "So ženou však máme vlastnoručne vyrobený kozí syr radi. Dojí manželka, ja som sa pokúsil len raz a nešlo mi to. Dokonca aj koza vedela, že to neviem. Žena však dojí na jednotku. S takýmto statkom je zábava a zvieratá neberieme ako úžitkové. Ale sliepky by trochu užitočné mohli byť. Vôbec nechcú znášať vajcia."

Fretky sú zlodejky

Výtvarníčke Kataríne Slaninkovej prirástli k srdcu fretky, momentálne má dve. Dášku, pomenovanú po čapkovskom psíkovi Dášenke, si kúpili ešte s priateľom a úplne sa do zvieratka zamilovala. "Je to inteligentný, nezávislý tvorček. Má úžasnú tváričku, ako z rozprávky. Len na nej nemá toľko mimických svalov ako pes alebo mačka, tak dáva emócie najavo iným spôsobom."

Katka Slaninková učí na strednej výtvarnej škole a v rámci propagácie fretiek už urobila kus práce - niekoľko jej žiačok si fretku zaobstaralo. Pred rokom dala jedna z nich svoju fretku spáriť a, samozrejme, prvé mláďatko putovalo ku Kataríne. Dostala simpsonovské meno Maggie. "Meno sa jej hodí, lebo je to taký múdry blázonko, aj keď sa ešte nenaučila, že návštevy by nemala hrýzť. Pre ňu je to spôsob hry, aj keď niektorí kamaráti sa jej boja. No už ju od toho odvykám."

Katarínu rodičia viedli k tomu, aby mala v úcte všetky zvieratá, dokonca aj hmyz. "No keďže som sa narodila s alergiou, nikdy sme doma zviera nemali. V dospelosti som sa rozhodla, že niečo musím mať. Vždy som chcela mačku, ale bývam na prízemí, tak by hneď vyskočila von a zrazilo by ju auto. Fretka je skvelá, lebo má krátke nožičky a nevylezie ani na stoličku, čo je ideálne, lebo mám po stoličkách a stoloch porozkladané papiere a veci na kreslenie. Tieto zvieratká mi zatiaľ nezničili nič."

Fretka je vlastne vyšľachtený lesný tchor, domestifikovaná je asi dvetisíc rokov. Je to veľmi mrštný dravec. Sú náročné, nevhodné k deťom, treba sa im hlavne prvý rok intenzívne venovať. Prídu sa pomaznať, ale spravidla len k ľuďom, ktorí ich vychovávajú.

"Fretka má jednu zaujímavosť," hovorí Katarína Slaninková. "Je to síce skôr nočné zviera, ale jeho životný rytmus sa prispôsobí človeku, s ktorým žije. No nie úplne. Spia osemnásť až dvadsať hodín denne. A ešte jednu vec musím na fretky prezradiť, sú to veľké zlodejky. Je zaujímavé, že každá sa špecializuje na niečo iné. Dáška napríklad kradne návštevám z tašiek a kabeliek papierové vreckovky, doma potom nachádzam vreckovky rôznych značiek. Maggie je zasa špecialista na zapaľovače, a keď nájde zrolovaný obväz, je to pre ňu vrchol zábavy. Väčšie veci kreslím na zemi. Sú bystré a vedia, že nemôžu chodiť po papieri. Keď si však nechám vedľa papiera ceruzku, už ju nemám. Práve dnes mi ukradli z tašky papriku a celú ju zožrali. S fretkami je skrátka zábava."