Pred šesťdesiatimi rokmi rozhodlo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou 181 o rozdelení Palestíny na židovský a arabský štát. Plán, ktorý tiež predpokladal, že Jeruzalem bude pod medzinárodnou správou, nenadchol ani Židov, ani Arabov. Obe strany tvrdili, že ich
o niečo ukrátili, obe žiadali viac.
Židia na čele so svojim prvým premiérom Benom Gurionom (na snímke Reuters) sa napokon rozhodli plán prijať, Arabi ho odmietli a pustili sa do vojny. Prvej zo štyroch veľkých a viacerých menších.
Dnes majú Židia štát Izrael, ktorý je po vojnách väčší (podľa niektorých zdrojov o 22 percent), ako sa pôvodne predpokladalo. Palestínski Arabi žijú v nestabilnom pásme Gazy, na západnom brehu medzi židovskými osadami a v utečeneckých táboroch v okolitých arabských krajinách.
Hrubý domáci produkt na hlavu v Izraeli je 26 800 dolárov, na palestínskych územiach 1500 dolárov.
Izrael uspešný, ale málo
Napriek vlastnému štátu, nespornému ekonomickému úspechu, fungujúcej demokracii, slušnej životnej úrovni
a perspektívy pre svoje deti (to všetko Palestínčania nemajú) však Židia nie sú úplnými „víťazmi“.
Celý čas od prijatia rezolúcie 181 žijú v obkľúčení nepriateľov a teroristov, hrozí im, že sa postupne stanú vo svojom štáte menšinou a nesú nepríjemnú spoluzodpovednosť za Palestínčanov a ich živorenie.
Za svoju bezpečnosť draho platia - materiálne aj morálne. Navyše ich čakajú ťažké kompromisy, lebo nezávislý palestínsky štát sa skôr či neskôr stane realitou.
Palestínčania sú však tými, kto najviac doplatil na rozhodnutie arabských lídrov nedovoliť za žiadnu cenu rozdelenie Palestíny.
Žijú v chudobe, pod nefungujúcou samosprávou, s pocitom, že všetci na nich zabudli a že nemajú budúcnosť. Palestínčanov čaká veľká očista. Tak ako kedysi Židia povedali nie terorizmu ako forme boja za štát, tak to raz budú musieť urobiť aj Palestínčania. A tak ako väčšina Izraelčanov budú musieť lídrom nahlas povedať, že radikalizmus nie je cesta a nevypláca sa.
Šesťdesiat rokov od rezolúcie, ktorá mala vyriešiť arabsko-židovské vzťahy v Palestíne, ale ešte viac ich skomplikovala, sa izraelskí a arabskí lídri stále jeden druhému vyhýbajú.
Izrael je v studenom mieri
s Egyptom a Jordánskom, ostatní stále neuznali jeho existenciu. Hovoria, že preto, že Izrael neumožňuje vznik palestínskeho štátu tým, že sa „rozťahuje“ aj na jeho budúcom území.
Tak ako v minulosti, tak aj teraz jeho vznik pre svoju tvrdohlavosť a často aj presvedčenie, že zásadným problémom je samotná existencia Izraela, komplikujú a možno aj odďaľujú.
Na budúci rok bude Izrael oslavovať 60 rokov od svojho vzniku, Palestínčania budú opäť nariekať a pripomínať si nakbu - katastrofu. Katastrofou je pre nich vznik Izraela. Ich
a nielen ich katastrofa sa však začala skôr - keď nepristúpili na síce nie ideálne, ale aspoň schodné rozdelenie Palestíny.
Zmysel pre smrteľnosť nám zakazuje uprieť práva čo
i len jednému palestínskemu dieťaťu.
David Ben Gurion, prvý predseda vlády Izraela
