Ruská opozícia sa delí na dva tábory. Na skutočnú a klamlivú.
Za skutočné opozičné strany sú považovaní predovšetkým demokrati. Ich vplyv a sila je však obmedzená neschopnosťou vystupovať jednotne. Ako hovorí zakladateľka demokratického hnutia ešte v ZSSR Valeria Novodvorská, demokrati sú typickí tým, že sa nezhodnú ani vo vzorci 1 + 1 = 2.
Rozštiepenie demokratov na rôzne minifrakcie je príčinou toho, že sa im zrejme v nadchádzajúcich parlamentných voľbách nepodarí prekročiť ani zákonné sedempercentné kvórum.
Vo voľbách prezidentských, na ktoré sa demokrati tiež pripravujú, ich kandidáti podľa všetkých predpovedí tiež utrpia zdrvujúcu porážku. Každá skupinka má totiž svojho vlastného adepta. A tak ho bude voliť vždy len taký počet voličov, aký je počet členov v danej frakcii, plus rodinní príslušníci.
Ľavicová opozícia je omnoho jednotnejšia a jej voličstvo je stabilnejšie. Komunistom hrozí prakticky jediné nebezpečenstvo - že ich priaznivci čoskoro vymrú, lebo ich vekový priemer sa blíži sedemdesiatke a priemerný vek v Rusku sa stále skracuje. Do Dumy sa ale tento rok ešte komunisti dostanú.
Opozičným trpaslíkom
a zároveň falošným hráčom je jednoznačne strana škandalózneho ultranacionalistu Vladimira Žirinovského. Liberálno-demokratická strana sa preslávila hlavne v 90. rokoch svojou až fašizujúcou rétorikou. V súčasnosti sociológovia z prestížneho Levada-centra upozorňujú, že výrazivo ruského prezidenta Putina a vodcu strany Žirinovského sa tak priblížilo, až je to nápadné.
Časť voličov liberálnych demokratov sa tak zrejme vo voľbách prikloní k Putinovej strane Jednotné Rusko a Žirinovskému hrozí, že do Dumy vôbec nepôjde. Nakoniec má zrejme pravdu slávny ruský sociológ Leonid Sedov, ktorý vyhlasuje: „Pre mňa je Putin menej smiešny a menej zábavný Žirinovskij.“
