, čo majú sami.
V talianskej Padove som raz strávil niekoľko pekných dní v spoločnosti slovenského rodáka, profesora padovskej univerzity M. S. Ďuricu. Keď mal 60 rokov, stratil náhle sluch. Sám som v detstve ohluchol na jedno ucho a moje úvahy o živote často boli v rovine: čo, ak by som ohluchol aj na druhé ucho. Uvedomoval som si veľmi dobre, čo všetko by som tým stratil.
Naše večerné rozhovory s pánom profesorom Ďuricom sme viedli tak, že ja som mu písal na papieriky a on rozprával. Napísal som mu otázku, ako sa on zmieril so stratou sluchu.
Povedal, že najskôr to bolo zlé, ale veľmi skoro zistil, že pre jeho stále vysedávanie pri štúdiu kníh to bolo vlastne požehnanie. Chcel som vedieť, či mu nechýba hudba, spev. Iba mávol rukou. Vraj, keď nemôže v noci zaspať, zaspieva si a zaspí.
Sprevádzal som neskôr pána profesora, keď mu slávnostne odovzdávali v Detve čestné občianstvo. Po obede nás zaviedli do miestneho amfiteátra na folklórne slávnosti. Vraveli, že tam nemusíme byť celý čas. Predpokladali, že pán profesor z vystúpenia hudobníkov nemôže mať plný pôžitok. Ale on vydržal celé predstavenie. Povedal mi, že už dávno nevidel niečo také krásne a vznešené, že nádhera slovenských krojov a ľudí po toľkých rokoch života v cudzine ho dojíma...
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
