Nedávno naproti môjmu paneláku v budove výstaviska otvorili priestornú kaviareň. Potešil som sa, pretože tu na blízku nájdete málo podnikov, kde sa naozaj cítite ako „doma“.
Jedného dňa som sa v nej uvelebil s dobrým kamarátom. Boli sme v podniku jediní a zrejme to bol dôvod, prečo čašník uspokojoval svoje hudobné chute a hudbu púšťal prihlasno. Nikto nemá rád, keď musí v podniku kričať a nepočuje si vlastného slova. Príjemné posedenie s priateľmi sa môže zmeniť na prekrikovanie štýlom piate cez deviate.
Kamarát najprv na čašníka zamával, či sa hudba nedá pustiť tichšie. Ten odmával naspäť, že nedá. Tak sa zdvihol, podišiel k baru a pekne ho o to poprosil. Hudba sa však stíšiť nedala. Na otázku prečo, odpovedal čašník nadšene: „Lebo je to náš imidž.“
Ako som už spomenul, v tom čase sme boli v podniku jediní a odpoveď čašníka zariadila, že na príhodu sme už o pár minút spomínali na autobusovej zástavke. Spomínané zariadenie mám veľmi rád, preto som mu odpustil. Bude si však musieť dať v budúcnosti pozor, aby sa jeho imidžom čoskoro nestal tiež prázdny podnik.
