V hlave má vraj galériu, kde sa pozerá na svoje ešte nezrealizované projekty a závidí si ich. Srdcom je neporaziteľný Old Shatterhand a dušou chlapec, ktorý by sa chcel hrať. Pekné ženy fotí preto, aby ľuďom rozprával rozprávky o dobrote a kráse. Na svet okolo seba sa pozerá objektívom fotoaparátu a nie cez optiku bulvárnych stránok. Vo voľnom čase ho však fotoaparát vytiahnuť neprinútite, vtedy víťazí motorka, ktorá ho už niekoľkokrát takmer zabila, a priateľka, modelka Denisa Dvončová. Romantik, dobrodruh, vynálezca-amatér a najmä najznámejší slovenský módny fotograf JAKUB KLIMO.

Módny fotograf je na prvý pohľad veľmi atraktívne zamestnanie. Je to tak aj naozaj?

Naozaj super je módna fotografia len chvíľku. Myslím si však, že akákoľvek fotografia je veľká drina. Pamätám sa ešte na časy, keď neboli digitálne fotoaparáty a fotograf musel ovládať aj chémiu alebo matematiku. Materiál bol navyše drahý, a tak bolo potrebné rozmýšľať - nemohol cvakať odušu s predpokladom, že aspoň niečo vyjde. Na módu sa používal jeden, maximálne dva kinofilmy, z ktorých sa vyrábalo aj pätnásť stránok. Dnes je to z technického hľadiska jednoduchšie, ale výbava, ktorú na to potrebujeme, je oveľa drahšia. Vývoj ide dopredu a hardvér aj softvér treba stále dopĺňať a inovovať. Nemám však pocit, že obyčajný človek má vedieť, koľko práce je za tým. Načo? Módna fotografia je na jeho potešenie, nie na zamýšľanie.

Vy ste navyše fotograf - celebrita...

My to máme v rodine. Dedko bol herec, a keď ho s kamarátmi fotografovali, vždy ho bolo vidieť najviac. Aj ja som takýto už od detstva. Nie preto, že by som chcel byť stále na očiach, skôr som vždy chcel robiť to, čo ma baví. Svoje fotografie som si vysníval, preto som sa snažil dať ich ľuďom do povedomia. Keď som rozmýšľal, ako na to, uvedomil som si, že ľudia majú radi bulvár a radi sa o ňom rozprávajú. A s tým predsa súvisí aj môj štýl fotenia, preto som sa to snažil spojiť. Prvé moje fotenie, ktoré sa stalo zaujímavým aj pre televíziu a zrejme odštartovalo moju popularitu, bolo pri otáčaní mosta Apollo. Niekoľko dní pred samotným otáčaním som zorganizoval fotenie, na moje pomery s obrovskou produkciou. Dotiahol som na stavbu trinásťčlenný štáb a prenajal žeriav, ktorým som vytiahol na most auto. Všetko klaplo - napriek tomu, že počasie bolo na hrane, modelka Linda Nývltová mala 38-stupňovú horúčku a auto s ňou sme nevedeli udržať v stabilnej polohe. Potom sa to už nabaľovalo. Moja práca sa ľuďom zapáčila a začalo sa o mne písať. Je pravda, že netuším, čo sa o mne píše, lebo nečítam také časopisy a nepozerám televíziu. A ani mi na tom nezáleží, lebo fotografia a snaha ukázať môj pohľad na svet sú pre mňa najdôležitejšie.

Pomáha vám v práci to, že ste mediálne známy?

Na jednej strane je fajn, že ma ľudia vnímajú v spojitosti s mojou prácou aj cez bulvár, no po pravde mi to skôr škodí. Mnohí si myslia, že keď som známy, som pridrahý, alebo že mám už toľko peňazí, že žiadne ďalšie nepotrebujem.

A je to pravda?

Ani nie. Mnoho zákaziek beriem preto, že ma zaujme téma, aj keď je to takmer zadarmo. A sú aj práce, na ktorých prerobím, kde sa vzdám honoráru doslova v prospech kulisy. Veľa peňazí ide do techniky, keďže byť dobrý nielen kreatívne, ale aj kvalitatívne znamená investovať do nej neuveriteľné peniaze. Navyše moja bezhlavá posadnutosť fotením začína prekážať aj rodičom, aj priateľke, lebo ma to ničí. Veľmi málo spávam a raz mi to telo určite vráti. Musíme si takisto povedať, že na Slovensku sa iba z fotografie zbohatnúť nedá.

Takže ste celkom spokojný s tým, že vytvárate iluzórny, klamlivý svet?

Áno, je to fiktívny svet, no ľudia potrebujú aj snívať. Ako kedysi dávno, keď sme si rozprávali rozprávky, aby sme mohli veriť v krásu a dobro. Moja tvorba je čarovná rozprávka, ktorú rozprávam prostredníctvom fotografií divákovi.

Je táto ilúzia etická?

Je na to viac rôznych pohľadov. Veľa ľudí hnevá, že módna aj reklamná fotografia predávajú niečo zveličene. Myslím si však, že hlavné poslanie fotografie je vytvoriť atmosféru, ktorá vyvolá chuť niečo podniknúť alebo zmeniť. Veľa práce urobí vizážista, štylista a počítač. Treba zvážiť aj tlak trendu. Keby som poslal do časopisu neupravenú fotografiu, určite si všetci pomyslia, že neviem fotiť. To, že život nefunguje ako na fotografii, by si mal každý uvedomiť sám.

Aké sú teda trendy v súčasnej módnej fotografii?

Trend sa mení veľmi rýchlo a môj pohľad je, že v celej fotografii vládne jeden veľký chaos. Technológie nám totiž umožňujú robiť rôzne veci a samotná fotografia nemá kedy dozrieť a vyformovať sa v trend. Na Slovensku navyše preberáme rôzne štýly zvonka, medzi ktoré patrí aj štylizácia a komplikované svetlá. No na druhej strane, Straulino, ktorý získal titul Fotograf roka v Cannes, vyhral s čistou, klasickou fotografiou bez prehnaného svietenia či póz.

Súčasťou vašej práce sú nadpriemerne krásne ženy. Dokážete ešte reflektovať ženskú krásu?

Boli všelijaké obdobia, no teraz mám tú najkrajšiu doma, a tak modelky vnímam len ako prácu. A čo sa týka ostatných žien, ktoré stretávam na ulici, tie ani nevnímam. Ja sa totiž v poslednom čase nepozerám skoro na nič. Riešim toľko vecí v hlave, že nemám čas na niečo reflektovať.

Nikdy ste neskúšali iné fotografické žánre?

Odjakživa mám rovnaký problém, či už to bolo na strednej, alebo na vysokej škole - vždy keď mi dali nafotiť architektúru alebo čokoľvek iné, nafotil som módu. Nikdy ma nelákalo fotiť iné žánre, lebo na módnej fotografii je nádherné to, že môžete fotiť naozaj to, čo chcete.

Iné žánre fotografie tlmočia povedzme nejakú správu o stave tohto sveta. Aké posolstvo, ak vôbec nejaké, má módna fotografia?

Aj módna fotografia vie pretlmočiť stav spoločnosti. Všetko sa dá vymyslieť, naštylizovať a rozohrať tak, aby to prinášalo isté posolstvo. Sú fotografi, čo sa niečomu takémuto venovali a venujú, ako napríklad Helmut Newton, Richard Avedon, Steven Meisel, Eugenio Recuenco. Tiež sa niekedy snažím vytvoriť príbeh, ktorý na niečo poukazuje. Dôležité je však vedieť fotografie aj prečítať.

Vyvoláva módna fotografia na Slovensku rešpekt rovnako ako v zahraničí?

Nikdy som sa nad tým nezamýšľal... Som zavretý vo svojom svete módy, kde sa stále snažím prekonať sám seba. Vo mne stále drieme malý Kubo, ktorý keď sa bil s chlapcami a prehral, musel si predsa ísť naposledy kopnúť. Vďaka tomu, že neviem a nechcem prehrávať, chcem sa čo najintenzívnejšie venovať svojmu fotografovaniu. Potom nevnímam nič iné. Uvedomujem si však, že je to veľká chyba.

Každodenne sme zahlcovaní množstvom fotografií, ktoré sa väčšinou podobajú jedna druhej. Čím ste vy iný, rozoznateľný?

Je zarážajúce, že ešte pred časom sa dali fotografie jednotlivých autorov ako tak rozlíšiť. No tým, že sa môj štýl páči mnohým ľuďom, a najmä konkurencii, ktorá si ho osvojila, je dnes ťažko rozoznať, ktorá fotografia je moja a ktorá nie. Vždy sa však snažím byť originálny. Keď po mne niekto niečo zopakuje, poviem si, že to asi robím dobre, keď ma kopírujú. Vzápätí ma to však motivuje vymyslieť niečo iné. Snažím sa dostať do fotografie pohyb a názor. Potešilo ma, keď mi istá parížska agentúra povedala, že moja fotka je špecifická tým, že z ktoréhokoľvek výrezu sa dá urobiť samostatná fotografia.

Keď predpokladáme, že každý niekoho podvedome kopíruje, lebo všetci máme nejaký vzor, koho kopírujete vy?

Medzi kopírovaním a obdivovaním je veľký rozdiel. Mám veľa vzorov, ktorých prácu obdivujem a nechávam sa ňou ovplyvniť. Mám rád Helmuta Newtona, Stevena Maisla, Annie Leibowitzovú. V New Yorku som stretol špičkového fotografa Christiana Witkina a ten na mňa neuveriteľne zapôsobil - jednoduchým prístupom. Každý z týchto ľudí ma niečím konkrétnym zaujal, a nad tými vecami premýšľam. Ak máte veľa vzorov, ktoré na vašu prácu vplývajú, staviate si v podstate klasickú abecedu, aby ste z nej vedeli vytvárať slová a myšlienky, ktoré budú vaše. Je to klasická a zaužívaná cesta pre každé moderné umenie.

Výsledná kompozícia fotografie je len výsledkom vašej práce, alebo spolupracujete aj s architektom či s výtvarníkom?

Iba raz sa mi stalo, že som mal k dispozícii výtvarníka a architekta. Nie preto, že by som si chcel všetko robiť sám, je to skôr finančný problém. Mnohokrát je však inšpiratívnejšie vystavať Rím z blata, ako keď je peňazí priveľa.

Módny fotograf je teda kumulovaná funkcia?

Dnešný fotograf je režisér, manažér, účtovník aj grafik, ktorý si predstavuje výsledné zalomenie v časopise. Rád by som mal okolo seba obrovský tím, ktorý by vymýšľal a ja by som len prstom ukazoval a potom urobil cvak. Neviem, ako dlho by ma to bavilo, ale chvíľu by som bol šťastný ako blcha. Momentálne si všetko robím sám, čo je dosť inšpiratívne, lebo mám šancu sa učiť stále nové veci.

Ste teda najprv technik a až potom umelec?

Techniku vnímam ako samozrejmosť, za čo vďačím môjmu otcovi. Tomu som odjakživa robil asistenta, on ma učil, čo a ako sa má používať. Musím však povedať, že keby som nebol fotografom, zrejme by som bol vynálezcom. Veľmi ma baví vymýšľať rôzne zlepšováky, ktoré síce nedopadnú vždy najlepšie... Produktovú fotografiu som miloval práve preto, že som si musel vyrábať plno stojančekov, držiakov či odrazových plôch, aby som mohol nafotiť, čo treba. Tiež som si vymyslel „fotografickú" motorku s úložným priestorom, do ktorého dám všetku techniku a baterku, na ktorú pripojím laptop.

A čo vaša voľná tvorba?

Chuť na ňu je naozaj veľká... Pamätám sa na svoje začiatky, keď neboli na nič peniaze a ja som sa snažil presvedčiť ľudí, že som ten správny človek, ktorý robí fotku inak. Vtedy to bola ozajstná voľná tvorba, ktorá bola na svoj čas pokroková. V súčasnosti sa moja voľná tvorba spája s módou a opäť sa snažím hľadať nové prístupy. Možno aj v tom, že nefotím len ženy, ktoré sú krásne, ale aj ženy, ktoré sú v niečom zaujímavé a niekomu sa dokonca môžu zdať škaredé.

Váš otec je fotograf a mama modelka. Vedeli ste teda od mala, že chcete fotiť?

Samozrejme. Už ako osemročný som si vyhľadával kamarátky medzi najkrajšími dievčatami a starým Flexaretom som ich fotil pri strome či pri dome. Otec však nechcel, aby som bol fotograf, dosť ma od toho odhováral. Predstavoval si ma ako právnika, no právo nešlo okolo mňa ani len z diaľky.

Orientácia na módu a pekné ženy je u vás genetická?

Moji rodičia žili a stále žijú vo veľkej láske. Ja som do šestnástich rokov nevedel, že môže existovať nevera, zlo či nebodaj rozvod. Videl som to okolo, ale nerozumel som tomu. Mal som detstvo, ktoré bolo ako rozprávka a myslím si, že vďaka tomu som tam, kde som dnes. Aj preto nechcem pričuchnúť k naozajstnému svetu a chcem si predĺžiť detstvo, vytváram si ilúziu, ktorú zobrazujem pomocou ženy a módy.

Spomeniete si na svoje prvé fotenie?

Tak to je nezabudnuteľné. Bolo to pre časopis Dorka a fotil som mohérový sveter. Pózovala mi mama, tatko stál za mnou a stále niečo kričal. Pózuj, teraz cvakni! Obaja sa strašne snažili mi pomôcť. Samozrejme, že som cvakol väčšinou neskoro. Pamätám sa najmä, že mi v istom zúfalom okamihu stiekla po líci veľká slza...

Škola úžitkového výtvarníctva bola zrejme logická voľba...

Bola to škola plná zážitkov, ktorá rozvíjala skôr moju dobrodružnú stránku ako fotografickú. Potom som sa úspešne dostal na Vysokú školu výtvarných umení. Tam som to dotiahol do tretieho ročníka, ktorý som si zopakoval trikrát. Bol som síce pevne presvedčený, že módna fotografia je to, čo chcem robiť, no bol som stratený prípad. Robil som módu, ale bola sterilná, bez výrazu a švihu. Až profesorka Milota Havránková mi dala poslednú facku a prinútila ma robiť poriadne.

Prečo ste VŠVU nedokončili?

Sú ľudia, ktorí potrebujú mať titul, aj mňa by potešil. Myslím si však, že v umeleckých odboroch je dôležité vziať si niečo osobné. Stretávať sa s ľuďmi, niečo spolu vymýšľať, posúvať sa ďalej. Vysoká škola zohrala u mňa veľkú úlohu v tom, že som stretol ľudí, ktorí mi ukázali možnosti. Na VŠVU bolo veľmi veľa odborov - šperk, módne návrhárstvo, grafika... A ja som bol priekopník spájania týchto odborov, prinútil som ich začať tvoriť spolu. A s niektorými spolupracujem dodnes.

Po festivale v Cannes sa vám nahrnuli ponuky od newyorských agentúr. Začnete s nimi spolupracovať?

Mám teraz ťažké obdobie, lebo sa musím rozhodnúť. Dostal som ponuky do New Yorku, viem, že musím ísť ďalej. Ťahá ma tam svet a možnosti, no tiež nechcem opustiť to, čo mám tu. Mám veľmi rád ľudí na Slovensku, kamarátov, rodinu. Keď som bol v New Yorku, naozaj mi veľmi chýbali. Mám zásadu: Nepáľ mosty, po ktorých si prešiel. Myslím si, že všetko treba robiť s rozvahou, aj preto, že ja potrebujem ľudský dotyk. Keď nemám zázemie, moja produktivita je ohrozená.