Štúdio tanca Banská Bystrica: Twins (Hra s časom, Tak dávno som ti nenapísala) * Tancujú: Milan Herich, Lucia Kašiarová, Eva Klimáčková, Tomáš Nepšinský, Stanislava Vlčeková, Peter Jaško / Anton Lachký * Premiéra 6. a 7. 4. v Komornom divadle DK Banská Bystrica

Hra s časom * Námet a choreografia: Milan Kozánek * Hudba: Pavol Šuška * Scéna a kostýmy: Peter Janků

Tak dávno som ti nenapísala * Námet a choreografia: Zuzana Hájková * Hudba: Anton Popovič * Scéna: Peter Janků

Profesionálne Štúdio tanca v Banskej Bystrici prešlo síce od svojho posledného projektu Trois od troch k dvom, nie však od desiatich k piatim. Spojením dvoch tanečných projektov pod spoločným názov Twins dokázala riaditeľka Štúdia Zuzana Hájková jednak otvorenosť voči poetikám hosťujúcich choreografov a jednak vlastnú sústredenosť na čoraz intímnejšie a silnejšie témy.

Kým Hra s časom choreografa Milana Kozánka priniesla radostnú a kultivovanú hru so svetelným i pohybovým dizajnom predvedenú v neutrálnom, precízne zvolenom prostredí scénografa Petra Janků, koncept Zuzany Hájkovej pracoval nielen s telom, ale aj so slovom, rekvizitami, ba dokonca s naznačením istého dejového oblúka.

Zdalo by sa, že titul Tak dávno som ti nenapísala je tancu dosť vzdialený. To, čo úryvky z autentických dievčenských listov a pohyb na scéne spája, je snaha o nepatetickú, neklišéovitú otvorenosť. Interpretácii listov dievčat, ktoré čítajú dvaja tanečníci, všeličo chýba k dokonalosti, ale neumelosť, ba až dezinterpretácia slov je možno rovnako súčasťou umeleckej výpovede.

Zuzana Hájková začína scénou, v ktorej je jediným pohybom vnútorné napätie vyvolané sebauvedomovaním žien. Aj vďaka hypnotizujúcej hudbe Antona Popoviča prechádza táto pasáž zvnútornene do takmer erotického objavovania tela. Na celom projekte je podstatné to, že tanečníčky (Lucia Kašiarová, Eva Klimáčková a Stanislava Vlčeková) predstavujú ženy, nie zhmotnenia ilúzií s dokonalými tvarmi a pohybmi. Tomu zodpovedajú aj archetypálne, akoby až kuchynsky prosté kostýmy navrhnuté choreografkou, ktoré prirodzeným spôsobom zdôrazňujú ženskosť. Páni v červených vetrovkách pôsobia tak trochu ako formálny výtvarný prvok a tak trochu ako stelesnenia frajerov.

Zuzana Hájková sa do svojej inscenácie nebála prepašovať aj prvky bežného života – vysávače, žehličky či fľaše na zaváranie. Prečo niečím takým prízemným kazí idey? Podobné barličky, akokoľvek blízke ženskému svetu, by skutočne mohli ľahko skĺznuť do popisnosti, ak by neboli použité decentne a zároveň účelne z hľadiska invenčnej choreografie. Tie isté zaváraninové fľaše sa navyše následne stávajú fascinujúcim stavebným prvkom akejsi vnútornej ríše svetla.

Pozitívom oboch projektov je okrem sústredených výkonov tanečníkov aj vznik pôvodnej scénickej hudby priamo šitej na témy, ktorá preukázala citlivý vzťah k dianiu na scéne. Twins sa tak stali výrečnými blížencami našich tichých pocitov, s ktorými by sme mali mať odvahu aspoň sviatočne sa zoznamovať.

ZUZANA ULIČIANSKA