Študuje andragogiku, čo je vzdelávanie dospelých, debutovala však knihou pre dospievajúce dievčatá. Je mierne nedoslýchavá, ak o tom neviete, nespoznáte to. Mladý a nádejný objav domácej literárnej scény, ktorej meno ZUZKA ŠULAJOVÁ je len zhodou okolností rovnaké ako meno známej herečky.
Debutujúci autori túžia napísať „veľkú“ knihu. Vy ste však napísali denník pre dospievajúce dievčatá. Prečo?
„Džínsový denník som začala písať ako sedemnásťročná, teda ešte na gymnáziu, a nie je mojou prvou knihou. Už predtým som sama pre seba napísala niekoľko dobrodružných príbehov, do ktorých som zamotala aj fantáziu. Keď som dopísala poslednú knižku, povedala som si, že by som mohla skúsiť napísať niečo nové. Denníkové knihy mám veľmi rada, dobre sa čítajú a navyše si ja osobne píšem denník od svojich dvanástich rokov.“
Myslíte si, že takýto typ literatúry má svoje opodstatnenie?
„Myslím si, že každá knižka, ktorá vyjde, má svoje čaro a každá si nájde svoj väčší či menší okruh čitateľov. Podľa mňa nie je veľmi ťažké napísať dobrú knihu, ale len za predpokladu, že autor sa dokáže vcítiť do svojich postáv, prežíva ich život rovnako intenzívne ako ten svoj.“
Nedávno ste povedali, že Džínsový denník nie je vaším autentickým denníkom, do akej miery je teda o vás?
„Džínsový denník nie je mojou výpoveďou. Samozrejme, tým, že som musela vytvoriť Paulin kompletný život od jej rodinného zázemia cez školu až po jej duševný svet, musela som sa trochu opierať o to, čo som kedysi zažila, alebo čo mi je blízke. Asi by sa nedal napísať denník o človeku, ktorý je od vás diametrálne odlišný. Niektoré Pauline zážitky vychádzajú z mojich reálnych zážitkov, ale všetky sú prispôsobené deju, teda pozmenené.“
Po prečítaní knihy má čitateľ pocit, akoby naivný a trochu idealizovaný život Pauly Semokovej rozprával o čomsi, čo by ste vy ako autorka chceli zažívať.
„Myslím, že keby som zažívala presne to, čo Paula, asi by som sa zbláznila. Nezávidím jej všetky tie trapasy a neistotu vo vzťahoch. Keď sa nad tým zamyslíte, všetky denníky – od Denníka princeznej až po Denník Adriana Mola – sú vlastne veľmi naivné, miestami až pritiahnuté za vlasy. Naivita patrí k dospievaniu. Mojím cieľom bolo napísať niečo ’normálnejšie’ a realistickejšie, než som doteraz mala možnosť čítať v ostatných literárnych denníkoch o mladých ľuďoch.“
Paula nie je v novej škole úplným outsiderom, no trpí niekoľkými komplexmi, najmä v otázkach vzťahov s chlapcami. Naozaj sa svet dievčat točí len okolo prvého líčenia, chlapcov a prípravy na hodinu dejepisu?
„Určite nie. Ide aj o akési hľadanie samej seba, snahu osamostatniť sa a zistiť, v čom ste dobrá a čomu by ste sa teda v budúcnosti mali venovať. Ale otázka kozmetiky a chlapcov tvorí veľmi dôležitú časť dospievania, lebo dievčatá si začínajú uvedomovať, že sa menia na mladé ženy. Všímajú si opačné pohlavie a prirodzene sa chcú páčiť.“
Napriek nedoslýchavosti dokážete pohotovo reagovať v živom rozhovore. Aké to pre vás bolo rásť s takýmto hendikepom?
„Žijem ako každé normálne dievča s tým, že občas môžem niečo prepočuť, nerozumieť a treba mi to zopakovať, ale bez kriku a prehnanej artikulácie. Nikdy som to ako hendikep nebrala, ale keď sa ma teraz na to všetci pýtajú, začínam to pociťovať intenzívnejšie. Dospievanie pritom bolo normálne. Ľudia ma berú takú, aká som, navyše, vyrastala som s kamarátkou, ktorá má rovnaký ’problém’ ako ja, takže som nebola sama.“
Nestalo sa písanie pre vás akýmsi útekom z reálneho sveta?
„Dalo by sa povedať, že písanie pre mňa predstavuje únik z reality. Ale nie v tom obvyklom zmysle, že v skutočnom živote trpím, alebo že keď sa mi stane niečo nepríjemné, tak si sadnem a začnem písať. Práve, že to funguje presne naopak – keď som v zlom psychickom stave, písať nedokážem, nápady neprichádzajú. Píšem len vtedy, keď sa cítim dobre a spokojne. Vtedy z tohto sveta ’vypadnem’, stanem sa hlavnou hrdinkou v jej svete a späť sa vrátim, až keď je čas skončiť.“
