minister vnútra jej dovolil v Rakúsku zostať do konca školského roka.
Na jeseň pätnásťročná Kosovčanka ušla z domu skôr, než ju úrady stihli odsunúť. Viac ako dva týždne jej nebolo, matku tým priviedla na pokraj nervového zrútenia a médiá mali o čom písať. Ľudia pre ňu vyšli do ulíc akoby išlo o ojedinelý prípad. Ale nešlo. Arigona mala akurát šťastie, že si médiá tentoraz možno pre jej peknú tvár vybrali práve ju. Lenže v Rakúsku je takýchto prípadov na tisíc. A štát s tým má viditeľný problém.
Po prvé, nechce si nahlas priznať, že je krajinou prisťahovalcov. Za druhé, všetci to aj tak vedia, ale nevedia, čo s tým. Ľudovci ani sociálni demokrati si nemajú čo vyčítať. Preto, aby sa zlepšil systém udeľovaní azylu, neurobila ani jedna z dvoch najsilnejších strán prakticky nič. Sprísnili azylový zákon a nahrali tým krajne pravicovým stranám, ktoré svoj úspech stavajú na nenávisti voči cudzincom. Ľuďom, ktorí v krajine roky čakajú na rozhodnutie o svojom ďalšom osude, tým veru nepomohli.
Stovky detí preto každoročne zo dňa na deň neprídu do školy. Zo dňa na deň musia opustiť krajinu. Nevadí, že tam roky žili a ich rodičia pracovali. Zrazu sa zistilo, že na to nemajú právo.
Za rozhodnutie ministra odsunúť napriek mediálnemu humbugu aj Arigonu sa postavil aj šéf ľudovcov. Sociálni demokrati mlčia, slobodní sa nadšením rozdrapujú. Veď štát je taký milý, že dievčine dovolí v Rakúsku ukončiť základné vzdelanie. To, že jej matka musí rok žiť bez manžela a ostatných detí, nikto nerieši.
