Na diplomatickej a politickej scéne sa pohyboval takmer päťdesiat rokov. Aj vo vyššom veku sa udržiaval v obdivuhodnej kondícii. Jeho najväčšou celoživotnou záľubou i pracovnou náplňou boli Spojené štáty americké. Začínal v nich ako mladý diplomat v roku 1954 ako atašé. Rýchlo si ho všimli. Američania i jeho sovietski nadriadení.
Mozog - analytik
Voroncov bol vynikajúci analytik. Keď sa podieľal na príprave dôležitých medzištátnych rozhovorov, ruská delegácia mala vždy nejaké eso v rukáve. Voroncov vedel kartami zamiešať tak, že i z nevýhodnej pozície sa sovietska strana dokázala dostať aspoň bez trapasu. Napríklad v roku 1970 vykorčuľoval z chúlostivej situácie - studená vojna vrcholila a on vo Washingtone organizoval slávnostné stretnutie pri príležitosti 100. výročia narodenia vodcu svetového proletariátu V. I. Lenina. A neurazil ani tvrdých kapitalistov, ani zarytých komunistov. Na počudovanie na sovietske veľvyslanectvo neprišli len bratia zo socialistických krajín, ale i západní kolegovia vrátane členov amerického kongresu.
Ponuky zo západu
Postupne Voroncova povyšovali. Striedavo sa v Amerike staral o dobré meno Sovietskeho zväzu v rôznych diplomatických funkciách až do roku 1977. A vtedy sa dočkal očakávanej méty.Len nie úplne toho, čo si predstavoval. Stal sa veľvyslancom. Moskva sa rozhodla využiť jeho schopnosti na východe, v ďalekej a o niečo menej komfortnej Indii.
Možno vtedy Voroncov trochu ľutoval, že dlhé roky tvrdošijne vzdoroval výhodnejším ponukám. A boli aj také, ktoré sa ťažko odmietali. Mohol prejsť na druhú stranu, a žil by si určite oveľa lepšie než ako sovietsky občan, ako diplomat s diétami.
Ale zbehom sa nestal. Radšej znášal neustály dohľad, keď ho aj na prechádzke a do kina sprevádzali dvaja "nenápadní" muži s vysielačkami za uchom. Nevymenil Sovietsky zväz za americký sen, a tak ho za odmenu jeho vlasť poslala do Indie, kde začal novú éru.
Ekonomická a vojensko-technická spolupráca bola koncom jeho pôsobenia v Ázii na tak vysokej úrovni, o akej Moskva predtým ani nesnívala. Zorganizoval úspešnú cestu Brežneva do Ázie a nakoniec sa dočkal odmeny.
Poslali ho ako veľvyslanca do Francúzska. Komfort sa zvýšil a s ním i plat a vyhliadky do budúcnosti. Voroncov cítil, že prichádza jeho hviezdny čas a inštinkt ho nesklamal. Vymenovali ho za prvého námestníka ministra zahraničných vecí. A to v čase, keď na tom vzťahy Sovietskeho zväzu so zahraničím neboli najlepšie.
Afganistanská misia
V Moskve veľa hláv premýšľalo, ako dôstojne stiahnuť vojská z Afganistanu. Voroncov ako prvý námestník odišiel v roku 1988 do okupovanej krajiny a viedol veľvyslanectvo v Kábule a najmä odchod demoralizovanej sovietskej armády. India sa mu v porovnaní s touto nehostinnou destináciou zdala byť rajom. Byť najvyšším predstaviteľom veľmoci v krajine, ktorú veľmoc desať rokov okupuje a kde zavraždili milión občanov, je veľmi neľahká úloha. A ešte ťažšie je takú misiu prežiť. Voroncovovi sa to podarilo.
Prežil nelen porážku svojej krajiny v Afganistane, ale aj krach veľmoci samotnej. Prežil teda nielen ako človek, ale i profesionálne. V deväťdesiatych rokoch odchádza späť do vytúženej Ameriky. Stáva sa stálym predstaviteľom Moskvy pri OSN. A v roku 1994, konečne, po všetkých tých rokoch putovania a plnenia nesplniteľných úloh je Julij Voroncov menovaný za veľvyslanca v Spojených štátoch.
Dôchodok
Do diplomatického dôchodku odišiel plný síl a elánu. Na žiadosť generálneho tajomníka OSN plnil viac úloh vrátane koordinácie návratu zajatcov a majetku z okupovaného Kuvajtu do Iraku. Bol to neúnavný človek so sympatickým vystupovaním, ktorý dokázal okúzliť rovnako ako uraziť a ponížiť.
Nikdy však neprekročil svoj tieň, i keď k tomu mal blízko. Jeho ideológiou bola služba veľmoci a dôsledkami svojich činov sa z mravného hľadiska príliš nezaoberal. Ani v starobe, keď rekapituloval, nedokázal priznať, že okupácia Afganistanu bola chybou, nikdy neprestal vnímať NATO ako úhlavného nepriateľa Ruska.
Že sa blíži jeho koniec, pochopil vraj v momente, keď mu v roku 1999 zomrela manželka. Pripútal sa k vnukovi Antonovi a nakoniec dožil ako vdovec a šťastný deduško s množstvom zábavných aj dramatických historiek zo života, prežil ešte osem rokov.
Petra Procházková
