Divoké víno je názov, ktorý by aj dnes obstál v tvrdej konkurencii najbizarnejších pomenovaní rockových kapiel. Ludvík Hess, človek mnohých povolaní, ale pre túto chvíľu hlavne básnik a predovšetkým vydavateľ, si ho ešte v šesťdesiatych rokoch zvolil pre literárny časopis.
Ten bol sedem rokov, až do normalizačného zákazu, vítanou platformou pre poéziechtivých autorov v Česku, ale aj na Slovensku, ktorí „nechceli byť krotkí“. Predstavilo sa v ňom takmer tristo básnikov, ale aj niekoľko desiatok prozaikov, dramatikov, prekladateľov, fotografov a výtvarníkov, mnohí z nich sú dnes známymi autormi.
Časopis zažil svoju renesanciu pred piatimi rokmi, keď v internetovej podobe doteraz vyšlo 32 čísiel.
Poézia, sex a láska
Agilný vydavateľ a šéfredaktor si k svojej tohtoročnej šesťdesiatke pripravil darček vo forme Antológie Divoké víno 1964 – 2007 a použil v nej podobný princíp ako v internetovej verzii tejto revue, keď chronologickú prechádzku históriou časopisu sprevádza početnými ukážkami minulej i súčasnej tvorby, navyše bohato ilustrovanú snímkami jeho dvorných fotografov.
Textom a fotografiám možno nedominuje, ale určite nechýba téma lásky a sexu, pre kapitolky nazvané Vyvolávam staré filmy je však hlavná a takmer jediná. V nich sa náramne baví oživovaním svojich milostných avantúr, ktoré, ako sa zdá, boli neoddeliteľnou súčasťou života okolo časopisu. Podobne ako niektorí velikáni denníkovej literatúry, aj on bez problémov zverejňuje mená mladých poetiek, ktoré mu v „milostnom omyle podľahli a rýchlo ho zasa opustili“ – zaokrúhlil ich na desať, a v budúcom diele antológie sľubuje ďalšie. Dozvieme sa však napríklad aj o (malom, lebo také on má rád) poprsí istej známej českej herečky, s ktorou síce (zrejme bohužiaľ) nič nemal, ale zato jeden z prispievateľov Divokého vína áno.
Galéria slávnych mien
Vôbec, Hess sa rád zaštiťuje slávnymi menami, a právom. Václav Hrabě, Jiří Žáček, Jana Krejcarová, Bohuslav Reynek, Bohumil Hrabal, Ivan Štrpka, Peter Repka, Vladimír Merta, Ladislav Landa, karikaturisti Vladimír Jiránek, Jan Vyčítal, fotografi Pavel Jasanský či Pavel Hudec Ahasver a desiatky ďalších.
Niektorí sa stali hviezdami naozaj vďaka rozbehu na stránkach tohto časopisu, iní doň vstúpili už ako renomovaní autori alebo sa v ňom iba mihli (Allen Ginsberg či Robert B. Pynsent), no všetci tvorili jeho príťažlivú a kvalitnú tvár a významne formovali literárne povedomie a vkus.
Dopyt po Divokom víne bol na dnešné časy nepredstaviteľný – napríklad tretie číslo z roku 1965 vyšlo v päťtisícovom náklade, pričom časopis rozširoval svoje aktivity. Vydal štyri kalendáre s básňami a kolážami na každý mesiac, ako aj knihy – Básně Ladislava Landu ako hold talentovanému autorovi, ktorý zomrel ako šestnásťročný, prvotinu Jiřího Žáčka Ráno modřejší večera a knihu Adresát Milena Jesenská, čo sú spomienky Jany Krejcarovej, osudovej milenky Egona Bondyho, na svoju matku.
Nepomohli ani deti prominentných súdruhov
V polovici sedemdesiatych rokov boli ešte dva pokusy oživiť Divoké víno formou ročeniek – Almanachov mladých autorů, v ktorých sa paradoxne objavila aj tvorba viacerých detí vysokopostavených komunistických funkcionárov. Ani prítomnosť týchto jabĺk, ktoré sa trochu ďaleko zakotúľali od rodného stromu a v literatúre si hľadali svoju náhradnú cestu, však nepomohla udržať pohrobka Divokého vína pri živote.
Skôr naopak. Keď sa Ludvík Hess od niekoľkých nádejných poetiek dozvedel, že ich otcovia sa na zasadaniach ústredného výboru komunistickej strany rozprávajú o časopise, neomylne vytušil jeho definitívny koniec.
Ludvík Hess: Divoké víno. Antologie 1964 – 2007. Literární časopis založený v roce 1964.
Slovart a Národní knihovna ČR, Praha 2007.
