Žiarlivosť je prózou aj v biznise hokejového trénerstva. Keď bol Ernest Bokroš mladší, nezabudli jeho kolegovia utrúsiť, že pri triumfoch mal vždy kusisko šťastia. Strojca troch titulov už má 48 rokov, no vrtkavá milenka ho neopúšťa. Na prelome rokov sa rozlúčil so Zlínom šampanským v dobrom, včera ho čašou sektu vítali vo Vítkoviciach.
Neľutujete, že ste nepodpísali oveľa lukratívnejšie peniaze v ruskom Magnitogorsku?
„Trošku, ale utešujem sa, že čas na ruské angažmán ešte príde. V rozbehnutej sezóne sa trepať na koniec Európy, to nie. Som tréner, čo uprednostňuje systém. Na budovanie by som tam sotva dostal čas.“
Magnitogorsk poznáte, devätnásteho októbra 1998, v deň tridsiatych narodenín vtedajšieho kapitána Cígera ste pri rieke Ural so Slovanom slávili nečakané víťazstvo 2:1 v bývalej Eurolige. Pamätáte?
„Živo, Kapuš dal víťazný gól. Na Slovan som si pomyslel aj pred pár dňami, keď ľudia skandovali moje meno pri rozlúčke so Zlínom. Predtým som to zažil iba v Bratislave.“
Vo Zvolene i v Zlíne ste priviedli mužstvá k historickým prvým titulom. Vo Vítkoviciach to už majú za sebou, čaká vás divácky i mediálne náročnejšie prostredie. Kritickejšie.
„Je mi to jasné. Vítkovice nie sú regionálny zázrak, ako bol Vsetín či Zlín. Majú tradície a z nich plynúce nároky. No stále je to územie dobráckej moravskej povahy.“
Vítkovickí funkcionári sa po odchode Miroslava Fryčera netajili, že potrebujú prísneho trénera. Ste tvrďas?
„Ako pes (smiech). Tvrdosť nestačí, na autoritu a rešpekt potrebujete širšiu diplomatickú výbavu. Ale vo Vítkoviciach začínam krutým ruským štýlom. Mančaft som práve vyhnal na bázu.“
Ako to myslíte?
„Vážne. Štyri dni a noci strávime všetci v hoteli Atom oproti zimáku. Aj pred domácim televíznym zápasom s Pardubicami. Vzápätí nás čaká Litvínov a v nedeľu hráme v Zlíne. Aby som to mal pikantné. Hlavne potrebujem s hráčmi veľa komunikovať, vyjasniť si predstavu a vrátiť im dôveru, že vedia vyhrávať.“
V prvoligovom tíme Sazez Ostrava hrá v útoku váš syn Lukáš. Nezlanárite ho do Vítkovíc, kde vás privítala široká maródka?
„Určite nie. Aj keby na to výkonnostne mal. Povedzme si rovno, každý by za tým videl tlačenku. V Zlíne hrá môj mladší osemnásťročný syn Tomáš obrancu. Stále je v juniorke, neťahal som ho hore.“
V Zlíne ste vydržali štyri a pol sezóny, čo je aj v českých pomeroch vysoký napriemer životnosti, nehovoriac o cudzincovi. Stále si myslíte, že aj v hokeji je miesto pre „fergusonovcov“ ?
„Určite, tréner môže pokojne vydržať v jednom klube päť rokov. Ak má správny systém a zmysel pre koncepciu.“
Narodili ste sa v Karvinej, tridsať kilometrov od vítkovického štadióna. Hralo to pri rozhodovaní rolu?
„Áno, ľahšie sa dostanem na návštevu k mame, sestre, svokrovcov. V Karvinej som sa naučil hrať hokej, žil som tam do osemnástich. Ale už roky mám domov v Trenčíne, stále sa hlásim k Slovensku.“
Na svetovom šampionáte v Pardubiciach ste sledovali slovenskú dvadsiatku. Ako sa vám pozdávala?
„V kľúčovom zápase s Čechmi nevydalo mužstvo všetko, čo v ňom bolo. Pôsobilo zakríknuto, rýchlo sa nechalo zraziť na kolená. Inak, som zástancom modelu, že mladý výber zaradili do slovenskej extraligy.“
Mali ste ponuky aj z nej?
„Mal, ale nebudem konkretizovať. Nebolo by to férové voči kolegom.“
Ostravské prostredie je náročnejšie, kritickejšie. Ale stále je to územie dobráckej Moravy.
Ernest Bokroš, hokejový tréner Vítkovíc
Tri hokejové tituly trénera Bokroša
1997/98: Slovan Bratislava, slovenská extraliga po finále s Košicami
2000/01: Zvolen, slovenská extraliga po finále s Trenčínom
2003/04: Zlín, česká extraliga po finále s pražskou Slaviou
