Kniha Dejiny ošklivosti patrí paradoxne medzi najkrajšie, čo vyšli minulý rok.
V súčasnosti, ktorá opäť zahorela láskou k histórii v jej najrozmanitejších formách, sa píšu dejiny všetkého možného - a dochádza až na také abstraktné témy, ako je krása či ošklivosť. Nakladateľstvo Argo nedávno vydalo taký diptych z pera popredného spisovateľa a literárneho vedca Umberta Eca - prvý zväzok je venovaný dejinám krásy, ten druhý, ktorý vyšiel nedávno, naopak dejinám ošklivosti.
Asi vopred treba povedať, že Umberto Eco - človek, ktorý znovu a znovu dokazuje svoju neobyčajnú šírku rozhľadu a zároveň onú pravú intelektuálnu zvedavosť, vďaka ktorej sa do jeho zorného poľa dostávajú i fenomény, ktoré sa tradičnému akademickému bádaniu často vyhýbajú.
Ošklivosť je aj v klasických dielach
Ukážkovým príkladom tohto prístupu sú práve Dejiny ošklivosti - Eco je ďaleko od toho, aby ponúkal nejaký lineárny príbeh, keď jedna etapa bude úhľadne nadväzovať na druhú. Navyše na rozdiel od Dejín krásy nemôže použiť ani vodidlá v podobe estetických teórií, lebo na rozdiel od krásy ošklivosť nikdy nebola výsostným predmetom estetického myslenia.
To sa vždy sústreďovalo na krásu, snažilo sa definovať jej ideály, vytýčiť správne proporcie; ošklivosť tak bola tým, čo akosi zostalo, čo sa do týchto hraníc nevošlo. I to je dôvod, prečo je z tohto pohľadu ošklivosť zaujímavejšia než krása - je rozmanitejšia. Zatiaľ čo ideál krásy sa nejako vyvíjal, stále marginalizovaná ošklivosť si zachovávala svoju chaotickú neuchopiteľnosť a často i vnútornú protikladnosť.
Zaujímavé v tomto ohľade je najmä to, že tzv. ošklivosť, ako ju Eco odvodzuje z rôznych dobových estetických teórií, často nachádzame v umeleckých dielach, ktoré dnes považujeme za klasické a majstrovské.
Eco rozpráva viac obrazom
Eco tieto diela stavia vedľa ďalších rôznych ukážok „ošklivosti“, ktoré nemajú s umením nič spoločné, a tým vlastne hovorí čosi veľmi závažné: totiž umenie nie je totožné s hľadaním krásy, ako si mysleli starí Gréci a klasici.
Umenie je hľadaním výrazu rozmanitosti sveta a v ňom je ošklivosť dominantnejšia - a nepochybne i zaujímavejšia, lebo zatiaľ čo krása často potvrdzuje status quo, ošklivosť sa mu vzpiera, poukazuje na veci, ktoré chce oficiálna doktrína zatajiť, vytesniť, inými slovami, ukazuje svet oveľa pravdivejšie.
Dejiny ošklivosti - aby tých paradoxov nebolo málo - sú krásna kniha, jedna z najkrajších, ktoré v uplynulom roku vyšli. Textu je v nej totiž nezvyčajne poskromne, Umberto Eco sa tentoraz poriadne držal na uzde a odolal pokušeniu veci vysvetľovať do detailov. Skôr naznačuje, ukazuje a vyberá.
Kniha tak vlastne rozpráva „príbeh ošklivosti“ dvomi spôsobmi: tým prvým je slovo, tým druhým obraz, pričom práve druhá časť je dôležitejšia.
Umberto Eco dokazuje, že jeho rozsiahla erudícia a schopnosti sa nesústreďujú len na teórie a slovo, ale že práve tak je veľkým znalcom vizuálneho umenia.
Umberto Eco: Dějiny ošklivosti. Argo, Praha 2007. Preklad Iva Adámková. 456 strán.
Autor: Ladislav Nagy (Autor je prekladateľ a publicista)
