Kde sa asi tak stala chyba, premýšľal mladý gruzínsky prezident, keď na jeseň tisícky demonštrantov obsadili rušnú Rustaveliho triedu a požadovali predčasné voľby. Namiesto toho, aby ustúpil, urobil Michail Saakašvili (40) druhú chybu. Na svojich kritikov poslal vodné delá a vyhlásil výnimočný stav.
Po krátkych telefonátoch zo zhrozeného Západu, ku ktorému by sa rád pridal, napokon zavelil na ústup, aby o svoje kreslo zabojoval takmer o rok skôr, ako plánoval.
Intelektuál s tromi vysokými školami po víkendových voľbách teraz čaká na druhú šancu.
Bude ešte horšie
Mediálne prostredie v Gruzínsku síce nie je (najmä vďaka Saakašviliho vláde) najtransparentnejšie, voľby podľa pozorovateľov prebehli slobodne a fér.
Či už Saakašvili vyhral v prvom kole, alebo sa o to bude musieť usilovať v kole druhom, nasledujúce obdobie bude preňho určite ťažšie ako to prvé.
Aj keď mu gruzínska opozícia stále nevie postaviť silného protikandidáta, aj ona už vie vyjsť do ulíc.
Tak ako on protestoval v roku 2003 proti skorumpovanej vláde predchádzajúceho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho.
Saakašvili sa nemôže spoliehať na to, že všetku kritiku voči svojej osobe zhodí zo stola s tým, že za všetkým sú ruskí agenti. A to aj napriek tomu, že Kremeľ sa voči Gruzínsku už dlhé roky nespráva fér a využíva to v tých najcitlivejších gruzínskych oblastiach neskrývane podporuje gruzínskych separatistov v Južnom Osetsku a Abcházsku. Nehovoriac o cene ruského plynu či blokáde Moskvy na gruzínske mandarínky, víno či minerálku.
Ako vykľučkovať z komplikovaných vzťahov s Ruskom, aby to krajinu ešte viac nepoškodilo, bude aj naďalej jednou z najväčších výziev gruzínskeho prezidenta.
Čo chýba Saakašvilimu
Ekonomické reformy zvládol Saakašvili, ako si všimla aj Svetová banka, na jednotku. Má vplyvných kamarátov. Doma vítal Georgea Busha, ktorému sa určite páči, že Gruzínsko má po Američanoch a Britoch v Iraku najviac vojakov. Rozumie si aj s ukrajinským prezidentom Viktorom Juščenkom, s ktorým ho spája revolučná minulosť i prozápadné ambície.
Čo mu chýba, je snaha presvedčiť kritikov, novinárov, mimovládky či opozíciu, že to nie je moc, na čom mu záleží najviac.
