>ým hovorcom ochotným kedykoľvek pomôcť, skvelým slovinským vínom.
Najväčší „kultúrny šok“ však prišiel z úplne inej strany: ani jeden člen slovinskej vlády, a že ich bolo viac, nepotreboval na debatu so zahraničnými novinármi tlmočníka. Všetci ministri do jedného hovorili po anglicky.
Bez papiera, počas formálneho úvodu, aj keď odpovedali na najrôznejšie otázky položené päťdesiatkou rôznych angličtín. Nebavíme sa pritom len o ministroch zahraničia a únijových záležitostiach, u ktorých to je samozrejmosťou. Po anglicky hovoril trebárs aj minister poľnohospodárstva.
Šéf slovinskej diplomacie Dimitrij Rupel vysvetlil jazykovú vybavenosť ministrov lakonicky: Sme malá krajina, musíme ovládať cudzie reči, aby sme mohli fungovať s okolitým svetom. Logický argument. Slovinsko má dva milióny ľudí, proexportnú ekonomiku, dejinnú skúsenosť s príslušenstvom k multinárodnej monarchii, susedí so štyrmi štátmi. Lenže ani to nevysvetľuje všetko. Napríklad také Slovensko: tiež žiadny obor, otvorená ekonomika, susedí dokonca s piatimi, napriek tomu sa ministri hovoriaci po anglicky spočítajú na prstoch jednej ruky. Jazyková znalosť sa nedá vysvetliť jednoducho. Úlohu tu hrajú i ambície krajiny a rozhľadenosť, respektíve, otvorenosť jej národa.
Bratislava sa môže brániť tým, že ju tak skoro nečaká predsedníctvo únie. Česko, však už o rok. Pri predstave, ako bude premiér Mirek Topolánek brániť pred cudzincami české farby, človeku napadá, že by sa novinárska cesta mala zviesť do pivovaru v Plzni a tam i zostať. Pre pivo sa totiž nemusíme červenať.
